Vladimír Kompánek — Dvojica

Iba pred pár týždňami, presnejšie 21. januára 2011, rady slovenskej umeleckej obce navždy opustila jedna z jej najvýraznejších osobností maliarskej a sochárskej produkcie- Vladimír Kompánek.

Zaradenie jeho diela do našej Virtuálnej galérie je tichou spomienkou a vzdaním pocty tomuto umelcovi, ktorý sa svojou tvorbou natrvalo zapísal do análov slovenskej výtvarnej kultúry.

Dielo s názvom Dvojica z rokov 1964–1965, v materiáli drevo, je jedným z nespočetného množstva jeho skulptúr, ktoré oslovili obdivovateľov jeho tvorby nielen v domácom prostredí, ale i v zahraničí. Každá z nich je echom jeho rodného kraja Rajca, ku ktorému priľnul už ako dieťa. Láska k tomuto kútu Slovenska ho vábila, ponúkala mu nezmernú škálu inšpiratívnych podnetov, ktoré prýštili v každom okamihu stretnutia s prírodou a človekom. Rodný kraj – v ňom cítil istotu, hoci niekedy v samote so svojimi dielami hľadal, skúšal a vždy nachádzal nové inšpiratívne podnety k pretlmočeniu motívu. Ich tvar zdokonaľoval a kryštalizoval inovatívnymi výrazovými prostriedkami, až dospieval k simplicite podania.

Plastika Dvojica vo svojej tichosti nabitá energiou a senzibilitou patrí ku Kompánkovmu tzv. znakovému obdobiu. Znak, archetyp sa najskôr objavuje v kresbe alebo v grafickej technike a následne, svojim nezameniteľným, individuálnym rukopisom a výrazovými prostriedkami predstavuje svoje figúry, brány, architektonické štíty chalúp, zvoničiek, cintorínov, záznamy z každodenného dedinského života.

Pre Kompánka bola charakteristická geometrizujúca analýza motívu, v ktorom dominovala štruktúra tvarov v pokojných horizontálach a vertikálach, plných vzruchu a vibrácií. Pre figúru bola typická zvláštna oblosť, hranatosť, plošnosť tvarov i logika skladby artefaktu. Do nich vrezával klinové zárezy, lineárne vrypy a v hladkých plochách materiálu rešpektoval kresbu dreva. V dreve dokázal pretlmočiť nenapodobiteľnú, profesionálne perfektnú a súčasne modernú polohu, v ktorej bol prítomný cit, poézia a temperament rodného kraja.

Priateľ, Dominik Tatarka, sa o jeho tvorbe vo svojej úvahe v Kultúrnom živote v r. 1966 vyjadril nasledovnými slovami : “Kompánkove prepílené, prikresané, náznakovo opracované, časom i tichom praskajúce drevené stĺpy, názorom také moderné a dnešné, vedia v nás vyvolať netušene širokú škálu predstáv a súvislostí, aktualizovať v našom povedomí dávny i prítomný stav svetovej i našej domácej, drevenej a drevárskej kultúry nášho detstva i našich osudov”.

Častým motívom v jeho maliarskej tvorbe bola zimná krajina, dedina a jej obyvatelia. S úctou stvárňoval ženu – matku, starenky, detské hry, koníky a zvieratá z rozprávkového sveta a jeho štetcom oživované fašiangové masky…

Stopy

škvrny

pár čiar

machuľa.

Raz je to strom

raz dom.

Potom je to živá postava.

A červený koník.

Naša ulica – alebo spomienka.