Vladimír Havrilla — Na pláži

Vladimír Havrilla je kľúčovou postavou slovenského intermediálneho umenia. Venuje sa soche, maľbe, kresbe, konceptuálnemu umeniu, počítačovej grafike a animácii, filmu, literatúre, používa najrôznejšie materiály a výtvarné prístupy a rád interpretuje diela iných autorov, najmä modernistov a avantgardistov ako Seraut, Mondrian, Matisse, Maillol, Moore, Brancusi, Pollock, Lichtenstein, Vasarely, Galanda… Projektoval fontány a je tvorcom niekoľkých realizácií v architektúre a v exteriéroch. Ako mladý pracoval so sadrou pre jej ľahkosť, rýchlosť modelovania a belosť, svetlosť a čistotu. Pracoval aj s polystyrénom a hliníkom, ale aj s tradičnejšími materiálmi ako drevo a kameň. Patrí k prvým tvorcom experimentálnych umeleckých filmov na Slovensku. Natáčal ich najmä v 70. rokoch vlastnou 8 mm kamerou. Medzi jeho najznámejšie filmy z tohto obdobia patria Vtáčia žena (1972), Lift (1974) alebo No limit (1976). Koncom 70. a začiatkom 80. rokov patril do okruhu akčných a konceptuálnych umelcov (Ľubomír Ďurček, Ján Budaj, Peter Bartoš, Róbert Cyprich, Ľuba Lauffová, Igor Kalný, teoretik Tomáš Štraus a iní), ktorí realizovali súkromné umelecké performancie v bytoch alebo v prírode. Vytvoril vyše sto námetov a kresieb pre krátkometrážne trikové, animované a konceptuálne filmy, ako aj literárne námety a scenáre pre hrané filmy. Je autorom básní a najmä poviedok. Mnohé jeho diela patria do širších tematických okruhov, ktoré sa vzájomne prelínajú a ovplyvňujú. V jeho „metafyzických komiksoch“ (Dušan Brozman) sa stretávajú archetypálne mužské a ženské princípy s androgýnnymi sci-fi fantáziami. V umení ho zaujíma a teší najmä krása, poetika a hravosť. Od 90. rokov tvorí grafiky a filmy prevažne v počítači pomocou 3D softvérov, v poslednom období využíva na tvorbu malých sôch a objektov 3D tlačiareň, ale aj papier a iné pominuteľné materiály. Vo svojej tvorbe totiž smeruje – ovplyvnený zenovou filozofiou – k odhmotneniu, dematerializácii a virtualite, podľa vlastných slov k „snahe nezaberať priestor“. ¹

Svetelný objekt v zbierke Nitrianskej galérie s názvom Na pláži zobrazuje abstrahovanú ležiacu postavu. V objekte z priesvitného plexiskla sú na viacerých miestach vyrezané kruhové a elipsové tvary, jeho plochosť narúša zvlnenie v centrálnej časti. Do objektu sú zavedené štyri diódy svietiace na modro. Modrá farba evokuje more a letnú oblohu. Skratkovito načrtnuté elegantne zaoblené krivky ženskej figúry sú zjavne ovplyvnené Havrillovými obľúbenými modernistickými sochármi. Osvedčená forma tu sekunduje súčasným technickým možnostiam. Svetlo, i keď nehmotné, sa stáva sochárskou hmotou a dokresľuje uvoľnené línie umeleckej skratky. Dielo v zbierke Nitrianskej galérie sa podobá na staršiu sochu s rovnakým názvom z roku 2012, v ktorej však autor použil iné materiály (sklo, hliník, mosadz), nájdený objekt (kľučku), nechal ju plochú a osadil ju ešte typicky sochársky na podstavec.

V našom objekte je výraznejšie „očistenie“ tvarov i významov v zmysle spomínaného zenového prístupu. Havrilla však napriek tomu „hrá tak trocha úlohu dvojitého agenta“. ² Ako sám priznáva, keby mohol (a keby mu to v minulosti dovolil režim), nevenoval by sa konceptuálnemu umeniu, komornej plastike a počítačovému 3D umeniu, ale najradšej by tesal do veľkého bloku mramoru. ³

Havrilla kedysi v tejto súvislosti napísal: „… keby som mal veľký ateliér, ihneď by som začal tesať sochy z mramoru. Mramor vybrúsiť a vyleštiť. Ku computeru a k 3D modelovaniu som sadol len preto, že to stojí relatívne málo peňazí. Najväčší pôžitok je v lete búšiť do mramoru a obrusovať mramor a žasnúť, ako sa z beztvarej hmoty pomaly vynára elegantná forma. Juraj Rusňák povedal, že tesanie sochy znamená zážitok od končeka prstov na nohách až po prsty na rukách – zážitok aj duševný, aj telesný. Navyše, keď svieti slnko, človeka aj pekne opáli. A zo slabého muža sa stáva, aby som použil mexický výraz, macho. Je to veľký zážitok. V tomto bláznivom svete je všetko možné a možno sochársky ateliér zoženiem. Henry Moore hovorí, že sochár môže urobiť za rok 12 veľkých sôch, čo by vlastne bolo za najbližších desať rokov 120 sôch. Odpusť, computer, ale volanie mramoru vyhralo! V 3D ateliéri je to však hra so svetlom. Starí Číňania hovorili, že aj hmota – kameň, drevo – je vlastne istý druh svetla. Súhlasím. Prišiel na to aj Constantin Brancusi. Svetlo z obrazovky po vypnutí fakt nezanechá nijakú stopu. Všetko zmizne. Dá sa preskakovať z jedného sveta do druhého a naspäť. Možnosť vypnúť aspoň jeden z dvoch svetov. A všetky haraburdy zmiznú. Totálne upratanie. Zostáva nič. A to nie metaforické, ale poctivé nič. Ako za starých čias…“ ⁴