Jozef Jankovič, Hlava VIII.

Hlava VIII. pochádza zo známeho cyklu reliéfov, ktoré autor vytvoril v rozpätí rokov 1986 – 1997 technikou maľovania farebnou epoxidovou pastou do negatívnej formy a prezentoval pod strešným názvom Hlavy...

virtuálna galéria

Inv. č. P-434

Autor: Jozef Jankovič
Názov diela: Hlava VIII.
Rok vzniku: 1989
Technika: kombinovaná technika
Materiál: polyester
Rozmery: 80 x 70 cm
Značenie: neznačené

Hlava VIII. pochádza zo známeho cyklu reliéfov, ktoré autor vytvoril v rozpätí rokov 1986 – 1997 technikou maľovania farebnou epoxidovou pastou do negatívnej formy a prezentoval pod strešným názvom Hlavy. V tomto cykle sa tak ako v celej Jankovičovej tvorbe prejavuje trvalý záujem o ľudskú postavu, ktorú však neprezentuje v celistvosti, ale rozkladá na fragmenty, s častým motívom rúk a nôh. Tak ako naznačuje názov reliéfu, autor zachytáva ľudskú hlavu, ale modeluje ju ako trojnásobný profil, do ktorého je zakomponovaný aj detail ruky tak, že sa jednotlivé motívy navzájom prelínajú, lámu a vrstvia. Ľudská tvár je zobrazená schematicky, bez charakteristických fyziognomických čŕt a táto nekonkrétnosť evokuje väčšmi masku, spájanú s pocitom anonymity a unifikácie ako portrét konkrétneho človeka. Pootvorené ústa naznačujú úsilie o dialóg, minimálne snahu prehovoriť, čo môže odkazovať na politický kontext doby. Autor, aj keď vychádza z vlastnej skúsenosti s režimom, smeruje k istému zovšeobecneniu. Používa unifikovaný model ľudskej hlavy, ktorý nie je zaťažený identifikačnými znakmi konkrétneho človeka, aby zdôraznil ľudskú bezmocnosť konfrontovanú s mocou.

Jozef Jankovič patrí ku kľúčovým osobnostiam slovenského sochárstva 2. polovice 20. storočia. Na umeleckú scénu vstúpil začiatkom 60. rokov a hoci jeho tvorba prešla niekoľkými vývojovými etapami a v začiatkoch bola ovplyvnená napríklad informelom a pop art, jeho dielo nie je možné zaradiť do konkrétneho umeleckého smeru. Jeho tvorba je charakteristická osobitým autorským rukopisom, ktorý vyplýva  z umeleckého programu, ktorého hlavnou ideou je pozorovanie a skúmanie človeka v hraničných existenciálnych situáciách. V 70. rokoch 20. storočia, keď bol po neúspechu tzv. Pražskej jari u nás opakovane nastolený totalitný režim, patril Jozef Jankovič medzi neoficiálnych umelcov, ktorí boli v opozícii voči doktríne socialistického realizmu a ako jeden z mála autorov vo svojej tvorbe reagoval na dobovú politickú situáciu. V tomto období prešiel od monumentálnej tvorby ku komornejším formám plastiky, k tvorbe reliéfov, kresby, grafiky, počítačovej grafiky, ale aj šperku.

Jozef Jankovič sa narodil 8. novembra 1937 v Bratislave. V rokoch 1952 – 1956 navštevoval oddelenie rezbárstva u pedagóga A. Drexlera a L. Korkoša na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. V rokoch 1956 – 1962 študoval na oddelení figurálneho sochárstva pod vedením prof. J. Kostku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Ešte ako študent, bol jedným z iniciátorov založenia neformálneho zoskupenia výtvarníkov  Konfrontácie. V roku 1961 sa v jeho ateliéri na Hlohovej ulici v Bratislave-Petržalke konala prvá neoficiálna výstava Konfrontácia. V 60. rokoch v období liberalizácie spoločnosti a kultúry sa Jozef Jankovič stal jedným z najúspešnejších slovenských umelcov. Získal hlavnú cenu na prvom bienále mladého umenia Danuvius´68, cenu na Bienále mladých v Paríži v roku 1969, vystavoval na prestížnych domácich a zahraničných výstavách. Za tvorbu a morálny postoj získal v roku 1983 prestížne medzinárodné ocenenie Hedererovu cenu. Po páde komunistického režimu sa stal prvým rektorom reformovanej Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, v roku 1994 mu bol udelený titul profesor a v roku 1997 získal cenu Martina Benku.

Barbora Geržová