Viktor Belányi — Pri žatve

Viktor Belányi (5. 10. 1877 Ludanice – 7. 5. 1955 Budapešť) pochádza z regiónu Nitry, Belányiho sme opomenuli v našich domácich dejinách umenia tak, ako to býva, keď človek odíde z rodiska a už sa nevráti. Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti a na Akadémii výtvarných umení Mníchove. (V Nemecku pôsobil 18 rokov, kde hlavne produkoval ex libris a ilustrácie v rokoch 1912 – 1913 v Mníchove a Berlíne pomerne často vystavoval.) Pôsobil aj v Bratislave, v Madride, kde kopíroval majstrov ako Tizian, Velasquéz či Goya (1909), a v Paríži (1909 – 1913). Pre jeho tvorbu je príznačné akademické a postimpresionistické tvaroslovie. Umelec študoval v Budapešti pod vedením Bertalana Karlovszkého a na Akadémii výtvarných umení v Mníchove u Simona Hollósyho, vďaka ktorým sa dostal do Baia Mare (Nagybánya). Umeleckú kolóniu navštívil v rokoch 1896 – 1901 niekoľkokrát. V roku 1897 prvý raz vystavoval s umelcami z kolónie v Budapešti, kde sa usídlil v roku 1918. Postupne sa infiltroval do budapeštianskej kultúrnej spoločnosti. Pravidelne tam vystavoval od 20. rokov 20. storočia (Ernst Múzeum – išlo o zlomové výstavy 1920 a 1930, a taksa znovu predstavil maďarskej spoločnosti (výstavné prehliadky – Národný salón 1923, Štúdiový salón 1943). 

Bol jedným zo zakladajúcich členov umeleckej skupiny Lászlóa Paála, ako sa dozvedáme z dobovej tlače: „Niekoľko maďarských maliarov z mladej gardy a jeden maďarský sochár vytvorili skupinu umelcov, ktorí budú pomenovaní po Lászlóovi Páalovi, jednom z najzaujímavejších maďarských maliarov storočia. Členmi spoločnosti sú Viktor Belányi, József Bíró, József Egry, Masa Feszty, Rezső Hajdú, Jenő Kárpáthy, Arthur Lakatos, Móric Sándor a Jenő Szigethy. Dočasné vedenie sa sformovalo takto: maliar Jenő Kárpáthy a novinár Ede Sebestyén; rečníci: József Biró a Artúr Lakatos. Spoločnosť usporiada svoju prvú výstavu v máji.“ ¹ V slovenskej histórii umenia ešte ku komplexnejšej reflexii jeho tvorby nedošlo. Maďarská dobová tlač je trošku bohatšia na zmienky o autorovi, napr. noviny,lexikóny, katalógy k výstavám.

Aj napriek tomu žil v ústraní a vystavoval len sporadicky. V 30. rokoch bola jeho tvorba ovplyvnená maliarom Bélom Iványim Grünwaldom, v roku 1940 na výstave „Za maďarské umenie“ vystavoval ním inšpirované zátišia. 40. roky vychádzali z Nagybáynskej poetiky a dôraz sa kládol na figúru. Bol dvakrát ženatý. Jeho prvou manželkou bola Gizella Szabina Gössyová, manželstvo bolo rozvedené v roku 1940. Druhou manželkou bola umelkyňa Lenka Hoffmannová. Posmrtnú výstavu mal v budapeštianskom Műcsarnoku v roku 1958.²

Belányiho diela nájdeme vo viacerých verejných zbierkach, napr. v Národnej galérii v Budapešti (Magyar Némzeti Galéria), v múzeách v Miškolci a Šoprone, v Slovenskej národnej galérii, Galérii mesta Bratislavy, Galérii umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch, Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne, Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach, Nitrianskej galérii a ďalších.