Svätopluk Mikyta — Definícia II.

Svätopluk Mikyta tvorí najmä klasickými výtvarnými technikami ako kresba a grafika. Série kresieb, „prekresieb“, „premalieb“ a objektov komponuje do celkov, ktoré inštaluje v stále nových a nových konšteláciách, pričom často prekračuje limity daných médií. Pracuje s historickými vrstvami stredoeurópskeho priestoru, zaujímajú ho totality, manipulatívnosť propagánd, ale aj klišé národných mýtov a hrdinov, ktoré podáva so svojským humorom a nadhľadom.

Dielo Definícia II. patrí do cyklu „premalieb“, v ktorých na pozadí nájdených autentických fotografií a grafík zachytávajúcich spartakiádne či armádne výjavy kritizuje masovosť, uniformitu a manipuláciu v totalitných režimoch.

Spartakiády boli hromadné telovýchovné vystúpenia gigantických rozmerov, organizované každých päť rokov na pražskom štadióne Strahov, ktorých sa zúčastňovali státisíce cvičencov z celého Československa. Vtedajšiemu komunistickému režimu slúžili tieto verejné spektákle najmä na propagandistické účely; mali byť manifestáciou fyzickej, duševnej i politickej vyspelosti národa, no často boli spojené s núteným drilom (najmä na školách).

Dielo sa skladá z dvoch fotografií, pričom prvá, otočená o 90°, zobrazuje šíky vyšportovaných mužov odetých v bielych trenkách a teniskách. Slúži ako akýsi „podklad“ pre druhú fotografiu, na ktorej vidíme deti s cvičebným náradím – kruhmi a loptami. Na podkladovej fotografií vytvárajú polonahí muži pravidelný raster, ktorý pôsobí odosobňujúco a uniformne; jedinec v dave úplne stráca svoju identitu. Fotografia s deťmi je jej vizuálnym protikladom, pričom kruhovité zoskupenia tvoria obrazce, v ktorých sa jednotlivec taktiež stráca v akomsi masovom ornamente. Do stredu kompozície Mikyta čiernou farbou namaľoval nepravidelný kruhovitý útvar, odkazujúci na kruhové zoskupenie detí, v ktorého strede je viditeľná lopta z pôvodnej fotografie. Tento „kruh“ je čiernou dierou, ktorá pohlcuje akýkoľvek náznak nekonformnosti a premieňa všetko a všetkých na jednoliatu masu. Lopta v strede môže byť okom, ktoré celý spektákel manipulácie a „desubjektivizácie“ s chladným odstupom sleduje. Obraz je zarámovaný v špeciálnom historickom ráme, ktorý je vo formálnom kontraste s centrálnym čiernym objektom, no zároveň zaujímavo vyvažuje celkovú kompozíciu. Tento rám môže navyše evokovať typické orámovanie smútočných oznámení.

Napriek tomu, že Definícia II.¹ môže vyzerať ako parte pre „zosnulú“ individualitu, pochmúrna atmosféra je vyvážená náznakom jemného ironického humoru, vďaka ktorému sa nám otvárajú ďalšie z viacerých možností čítania tohto diela. Otočení cvičenci totiž vyzerajú akoby si po namáhavom fyzickom výkone na chvíľku ľahli – vari na zaslúžení odpočinok?