Mira Podmanická — diela zo sérií Priestory, PrieSTORY
a Mini-Priestory

Mira Podmanická je predstaviteľkou generácie mladých slovenských sochárok, ktorých diela prepájajú voľnú sochársku tvorbu s technikami patriacimi skôr do oblasti užitého umenia. Podmanická len málokedy pracuje s klasickými sochárskymi materiálmi (kameň, kov, drevo) a tradičnými technikami (tesanie, zváranie, sekanie). Využíva najmä mäkké materiály (textil, nite) a jemnejšie postupy (šitie, vyšívanie), ktoré zvádzajú k ich označeniu ako „typicky ženské“. Samotná autorka sa však proti tomuto škatuľkovaniu vymedzuje: „Pracujem na tom a s tým, aby tieto ,ženské‘ techniky či prístupy brali ľudia rovnocenne. […] Čo sa týka materiálu, je pre mňa inšpiratívny. Ale je to materiál. Najdôležitejšia je myšlienka. Materiál musí zodpovedať myšlienke, musí ju podporiť. Aj technika. […] Pracujem a pracovala som však s rôznymi materiálmi, hoci teraz už dlhodobejšie vo svojich veciach používam textil. A stále sa nevyčerpal. Nevnímam ho však a nepracujem s ním ako s niečím ženským“.¹

Okrem experimentovania s materiálom hrá v tvorbe Miry Podmanickej dôležitú úlohu priestor. Na jednej strane je priestor základnou veličinou, s ktorou sochárstvo pracuje (okrem neho sem patria ešte materiál a čas) a ktorej možnosti zobrazovania skúma. Na strane druhej autorku zaujíma práca so samotným výstavným priestorom, jeho vnímanie divákom, vytváranie site-specific realizácií, rozklad architektúry do objektu a priestoru do roviny. 

Okrem voľnej umeleckej tvorby sa Podmanická venuje presahom do dizajnu a šperku (známe a obľúbené sú jej plastové šperky realisticky imitujúce čokolády), umelecko-dizajnérskym spoluprácam (najmä s Markétou Novákovou na kolekcii Bio-Váz) či organizovaniu výstav.

Kolekcia diel v zbierke Nitrianskej galérie obsahuje objekty z niekoľkých cyklov, v ktorých Podmanická rozvíja príbuzné témy a stratégie: Priestory (2011), PrieSTORY (2012) a Mini-Priestory (2015). Časť z nich bola prezentovaná v roku 2012 na site-specific výstave Mikro-inštalácie v Bunkri Nitrianskej galérie, ktorú kurátorsky pripravila Mira Sikorová-Putišová. Ústrednou témou týchto textilných objektov je priestor a architektúra v prepojení s odevnými strihmi. Tak ako odev obaľuje telo, obaľuje nás aj architektúra, steny sú akýmsi ochranným odevom pred vonkajšími vplyvmi (chlad, teplo, počasie…). Objekty vytvárajú „medzi-priestory“, v ktorých sa dvojrozmerný strih (schéma, kresba) stáva trojrozmernou architektúrou. Dôležitý je tu spôsob inštalovania diel, ktorý pracuje s výstavným priestorom galérie. Na rozdiel od klasickej sochy, stálej a pevnej, máme dočinenia s krehkými textilnými objektmi, zavesenými na stenách či položenými na podstavcoch. Vznikajú tak efemérne, premenlivé, mäkké a ohybné architektúry. Čiernu výšivku na bielom textilnom podklade dopĺňa kresba niťou, ktorá vychádza z objektov – von z „interiéru“ – a plynulo prechádza do „exteriéru“ (na stenu galérie). Autorka tu invenčným spôsobom pracuje s upevnením nití na klince, čím vizuálne odkazuje na technické nákresy a pôdorysy. 

V súvislosti s Podmanickej spôsobom inštalovania diel v priestore píše teoretička umenia Mira Sikorová-Putišová: „Samotné miesto inštalácie/prezentácie je obsadzované, a súčasne komentované, subtílnymi mäkkými textilnými inštaláciami – spodobeniami „mikropriestorov“, ktoré sú do neho vyslovene infiltrované. Dochádza tak k paralelnému zvýrazneniu/zviditeľneniu špecifických parametrov oboch priestorov – výstavného, no i autorkou konštruovaných mikroinštalácií, pri ktorom svoju neodmysliteľnú rolu zohráva aj osvetlenie ako súčasť komplexu diela podporujúce vznik atmosféry určitej tajomnosti. Samotné mikroinštalácie – strojovo i ručne šité kompozície, sú kľúčom k nachádzaniu ďalších podôb a foriem priestoru – však tých, ktoré už nie sú hmatateľné a fyzicky merateľné. Sú skôr alúziami (narážkami) na iné, no najmä na udalosti, ktoré sa s nimi spájajú. Sú teda istými pamäťovými modelmi priestorov, ktoré môžeme chápať aj ako záznamy po uplynulých prchavých situáciách v nich sa odohraných.“²

Staršia dvojica objektov Byt č. 1 a Byt BE predstavuje pohľady do interiérov bytov, naznačených v jednoduchých linkách, v ktorých autorka spája krajčírske strihy s architektonickými výkresmi. V troch dielach zo série Mini-priestory, ktoré sú na rozdiel od starších prác voľne stojacimi objektmi, sú naznačené priezory cez chodby a dvere do ďalších reálnych i imaginárnych priestorov. Podmanickej diela sú „obývané“ rôznymi, no iba tušenými príbehmi, ktoré nám autorka zámerne neprezrádza, čím dostáva priestor imaginácia divákov. Nastáva podobná situácia, ako keď sa v bytovke naproti pozeráme niekomu do kuchyne a domýšľame si, aké príbehy ten byt a rodina v ňom žijúca skrýva.