Milota Havránková — Oživenie

Šesť čiernobielych fotografií s názvom Oživenie (1-6) v zbierke Nitrianskej galérie patrí do série s názvom Introspekcia. Ako je pre tvorbu Miloty Havránkovej príznačné, aj tu je hlavným motívom skúmanie jej vlastného sveta a subjektívnej manifestácie fyzickej i duševnej existencie. Fotografie vytvárajú kompaktný naratívny celok pripomínajúci filmovú sekvenciu alebo sled políčok komiksu. Na prvom zábere vidíme prázdne, neutrálne pozadie. Na druhom zábere sa objavuje časť sadrovej busty, na ktorej sú len plecia, pričom odlomený krk sa objavuje až na treťom zábere. Na štvrtej fotografii už vidíme krk nasadený na pleciach a vedľa nich ležiacu hlavu. Piata fotografia zobrazuje poskladanú bustu (na tomto zábere však vidíme len krk a hlavu), ktorá sa nápadne podobá na autorku – v podstate ide o jej portrét. V poslednom, šiestom zábere nastáva najvýraznejšia zmena: dochádza tu k samotnému „oživeniu“. Neživá busta sa mení na Havránkovej autoportrét – en face, jemne z podhľadu, s vlasmi zopnutými dozadu, s čistým a mäkkým svetlom a tajomným tieňom v okolí očí necháva vyniknúť kráse jej mladej tváre pripomínajúcej antickú sochu.

Dielo môžeme interpretovať ako metaforu vzniku a zániku života, ale aj ako oživenie autorkiných pocitov – jej vnútorného sveta. Sekvencia sa dá čítať dokonca aj opačne: živá bytosť sa mení na kameň (popol, prach), ktorý sa postupne rozpadáva, až zanikne v nekonečne času a priestoru. Vo fotografiách sa dá vysledovať viacero interpretačných rovín a ako už samotný názov série napovedá, ide tu najmä o skúmanie autorkinho vnútra, ktoré ona sama môže vnímať úplne inak ako sa javí nám, divákom. Vnútro človeka môže byť utrápené, rozorvané (rozpadnutá busta), no navonok ten človek pôsobí spokojne a vyrovnane. Niekedy takúto masku nosíme dobrovoľne, inokedy nám ju nasadzujú okolnosti, no často sa stáva aj to, že ani naši najbližší netušia, čo sa v našom vnútri deje. Milota Havránková má na svojej internetovej stránke k tejto sérii poznámku: „Ponorila som sa do vnútorného sveta a dotkla som sa vonkajšieho“ (http://www.milotahavrankova.com/sk/sk-1975-introspekcia)

Milota Havránková je jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej umeleckej fotografie. V 60. rokoch bola jej tvorba súčasťou vlny tzv. expresívneho surrealizmu, kam sú zaraďovaní fotografi ako Ľuba Lauffová, Pavol Hudec-Ahasver či Peter Breza. Je považovaná za priekopníčku inscenovanej fotografie, no svoj rukopis sústavne mení a inovuje. Charakteristický pre jej tvorbu je vývoj, hľadanie nových foriem, experimentovanie a využívanie aktuálnych technologických možností. S ľahkosťou sa pohybuje medzi rôznymi výtvarnými disciplínami ako socha, maľba, textilná tvorba, architektúra, ale má blízko aj k experimentálnemu filmu, dizajnu, reklame a móde. Spolupracovala s časopisom Echo a vytvorila viacero monumentálnych fotografických realizácií pre interiéry (napr. bývalá kaviareň Zelený dom alebo reštaurácia Modrá guľa, Liečebný dom v Bojniciach, Kultúrny dom v Martine, Česká tlačová kancelária Press centrum ČTK v Prahe a ďalšie). Svojím tvorivým prístupom a pedagogickým pôsobením výrazne ovplyvnila a inšpirovala generáciu fotografov, ktorí vošli do povedomia ako „Slovenská nová vlna“ (Miro Švolík, Vasil Stanko, Tono Stano, Rudo Prekop, Kamil Varga a Peter Župník). Havránková svoj umelecký autorský program postavila na osobitom videní a zachytávaní vlastného sveta, života, pocitov a vzťahov s blízkymi ľuďmi. Často pracuje v cykloch, fotografie radí do sekvencií, kompozície skladá z výsekov iných fotografií alebo filmov, používa počítačovú manipuláciu. Do procesu tvorby fotografie zasahuje výtvarnými prostriedkami iných médií (farba, linka, objekt, digitálne médiá).