Milan Paštéka — Muž s kosou

Celá Paštékova tvorba vychádza z inšpirácie vidieckym životom, prírodným prostredím a krajinou, s ktorou mal bezprostrednú skúsenosť, lebo v nej vyrastal a prežil časť svojho života. Maľba Muž s kosou je zasadená do naznačenej kopcovitej krajiny s dedinskou architektúrou v pravej časti obrazu. Tú kompozične vyvážil monumentálnou, robustnou postavou muža s kosou. Jeho figúra je zjednodušená na ohraničené farebné plochy, ruky sú štylizované do tvaru naznačených krídel, ktoré neskôr s obľubou používal. Celý výjav je zasadený do neutrálneho modrošedého pozadia. Farba je dôležitou zložkou jeho obrazov, modelovala priestor, svetlo aj atmosféru, je jej emotívnym prvkom. Plošnosť a jednoduchosť maľby sú v istom kontraste s hlavou muža, s jeho tvárou, ktorá nás pri dôkladnom vizuálnom čítaní vyruší. Zaujímavým spôsobom detailne namaľoval do jednej tváre dvojpohľadovosť – tvár spredu i z profilu. Sprítomnil dve tváre súčasne, akoby nám sprostredkoval dva pohľady na svet zvonku i zvnútra. Iva Mojžišová sa o maliarovi vyjadrila, že je: „… maliarom svojej ľudskej skúsenosti.“¹ Paštéka veľmi hĺbavo premýšľal o ľudskom bytí, ľudskej existencii a ľudskom svete. Jeho tvorba nie je zovšeobecňujúcim svedectvom doby, ale subjektívnym pohľadom na seba samého. K tvorbe pristupuje empiricky. Zobrazuje svoje vlastné prežívanie a cez sebapoznávanie, sebauvedomenie a introspekciu sa snaží porozumieť tomuto svetu. 

Milan Paštéka vstúpil na umeleckú scénu na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia. Bol jedným z najvýznamnejších osobností 20. storočia. Hociho niektorí teoretici zaraďujú medzi reprezentantov novej figurácie na Slovensku (napr. Váross), toto konštatovanie sa týka skôr Paštékovej inšpirácie európskymi maliarskymi príkladmi v zmysle uvažovania, než samotnej vizuality obrazov, ktorá sa natoľko neprejavuje v tvorbe samotnej. Autor bol omnoho väčší solitér, svojím rukopisom jedinečný a de facto „nezaraditeľný“. Autorova maľba sa nevyvíjala lineárne. Vo svojej tvorbe prechádzal striedavo od abstraktného zobrazenia k figúre a zasa späť k abstrakcii. V záverečnej etape tvorby sa Paštéka priklonil k nefiguratívnemu prejavu. Pracoval v médiách grafiky, predovšetkým kresby a maľby. V roku 1957 sa stal spoluzakladateľom Skupiny Mikuláša Galandu, ktorá vznikla ako opozícia k dogmatickému socialistickému realizmu s cieľom nadviazať na tradíciu domácej moderny z 30. rokov 20. storočia, predovšetkým na tvorbu Mikuláša Galandu, ale aj Miloša Bazovského a Ľudovíta Fullu. Až do svojho zániku v roku 1968 skupina významným spôsobom formovala domácu umeleckú scénu. Paštéka spolu s ďalšími členmi Skupiny Mikuláša Galandu bol v roku 1972 za svoju tvorbu vystavený kritike v zborníku Za socialistické umenie (Materiály zo zjazdov umeleckých zväzov, Slovenský spisovateľ, 1972) a následne vylúčený zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, čo pre umelca znamenalo fatálne dôsledky spojené so zákazom vystavovania. Po zákaze autorovej prvej výstavy v Galérii Cypriána Majerníka v roku 1958 mal Milan Paštéka prvú samostatnú výstavu až v Mestskej galérii v Bratislave v roku 1965, za ktorú bol taktiež ostro kritizovaný. Na oficiálnu umeleckú scénu sa autor dostáva opäť až koncom 80. rokov 20. storočia.