Marián Mudroch — 6. majstrovstvo Bratislavy v posune artefaktu (téma Spojenie)

6. majstrovstvo Bratislavy v posune artefaktu (téma Spojenie) je objekt pozostávajúci z 12 drevených kociek s hranou 9 cm, ktorých šesť strán je oblepených fotografiami diel známych svetových osobností. Podstatou tohto diela je, že vzniklo pre známu neoficiálnu akciu 6. majstrovstvo Bratislavy v posune artefaktu, ktorú od roku 1979 organizoval Dezider Tóth na dopredu stanovenú tému. V roku 1983 to bola téma Spojenie, na základe ktorej si Marián Mudroch vyberal autorov, ale predovšetkým diela, v ktorých videl isté súvislosti napĺňajúce ciele akcie. To, že spojil Muybridga, Duchampa a Richtera má hlbšiu súvislosť. Všetci traja spracúvajú motív ženského aktu zostupujúceho zo schodov. Hoci najznámejší je Duchampov Akt zostupujúci zo schodov (1912), ktorým sa v roku 1966 priamo inšpiroval Gerhard Richter v oleji Ema (Akt na schodoch), za predobraz tohto motívu môžeme považovať chronografiu Eadwearda Muybridgea z roku 1887 – Akt zostupujúci zo schodov zo série Animálny pohyb. Objekt je vytvorený na spôsob detskej hry s kockami, z ktorých si divák môže skladaním vytvárať rôzne obrazové variácie, teda nielen správne verzie známych diel, ale aj ich nečakané a vtipné kombinácie. Je zaujímavé, že každoročne sa opakujúcim projektom Majstrovstvo Bratislavy v posune artefaktu Dezider Tóth nadviazal na podobne koncipovanú akciu 1. posun, ktorú v roku 1971 realizoval práve Marián Mudroch spolu s Vladimírom Kordošom, Petrom Meluzinom a Svetozárom Mydlom. Štatút obnovených Posunov mal časové určenie od 8. marca (MDŽ) do 6. decembra (Mikuláš). Marián Mudroch sa zúčastnil troch ročníkov akcie.

Marián Mudroch patrí medzi výrazných autorov 2. polovice 20. storočia, ktorý vstúpil na výtvarnú scénu začiatkom 70. rokov. Jeho tvorbu by sme mohli rozdeliť na dve etapy. Prvá, ktorá sa dá vymedziť rokmi 1970 až 1972 je typická príklonom k objektu a akčným prejavom umenia. V tejto orientácii môžeme vidieť vplyv dvoch osobností, učiteľa Václava Ciglera, ktorého sklárske oddelenie na VŠVU sa stalo experimentálnym laboratóriom s presahmi za hranice úzkej výtvarnej špecializácie a umelca Alexa Mlynárčika, s ktorým autor krátko, ale intenzívne spolupracoval (Keby všetky vlaky sveta, Memoriál E. Degasa, obe v roku 1971). V druhej etape, ktorej začiatok môže položiť do polovice 70. rokov a trvá do súčasnosti sa venuje prevažne kresbe, grafike a novším reprodukčným technikám, predovšetkým serigrafii, v ktorých spája analýzu média s citáciami diel známych umelcov. Na tomto princípe vznikli série Konvergencie I. až III. (1976 – 1982). Názov prác vo význame zbližovanie, zbiehanie presne vystihuje autorov zámer modelovať situácie, kde sa do vzájomného kontextu dostávajú dovtedy nesúvisiace fenomény. V prvej sérii, ktorá má isté autobiografické znaky, prepojil farebne modifikovaný ofsetový prepis Rembrandtovho maliarskeho autoportrétu, s fotografiou otca, významného slovenského maliara, inde spojil ofsetový odtlačok prvej stopy človeka na mesiaci so sieťotlačou krajinného znaku z planiny Nazca v Peru (Konvergencie III). V 80. rokoch vytvoril viaceré meditatívne ladené série grafík Kontemplácie, inšpirované Exupérym a Meditácie, kde ako východisko použil vlastnú fotografiu zenovej záhrady v Kjóte. V tomto období sa objavujú minimalistické čierne kresby a slepotlače na čiernej podkladovej ploche, ktoré sa stali autorskou signatúrou umelca. V 90. rokoch kombinuje kresbu s neónom (Možnosti priestoru) a po roku 2000 sa vracia k problematike priestoru, k odkrývaniu toho, čo je vo vnútri obrazu (cyklus pastelov Potichu smerom dovnútra (2004 – 2006).