Marian Meško — Dlažba — Zmäkčenina

Marian Meško je umeleckým solitérom na slovenskej výtvarnej scéne, maliarom „sústredenej a vnútornej intenzity“ (Peter Zajac). Vo svojej tvorbe využíva najmä techniku frotáže. Tradičnú frotáž často dopĺňa výrazným gestom alebo deštrukčnými zásahmi akými sú vymazávanie, prekreslenie, vlepovanie, zošívanie alebo odlievanie. Pre jeho obrazy je charakteristická redukcia vizuálnych prvkov, využívanie rôznych povrchových štruktúr, vrstvenie materiálov, monochromatická farebnosť (najmä odtiene čiernej, šedej, okrovej a hnedej). Meško sa plynulo pohybuje medzi viacerými umeleckými smermi 2. polovice 20. storočia; od minimalizmu cez abstrakciu k informelu až po analytickú maľbu. V jeho dielach nájdeme prácu so všednou realitou, vzťahmi a tradíciou. Absentuje v nich figuratívnosť, no napriek tomu obsahujú naratívne polohy reflektujúce reálny svet za hranicami autorovho ateliéru. Meškove diela vytvárajú zvláštnu perspektívu, založenú na vzťahu fragmentu a celku, vyžarujú meditatívnu atmosféru, v ktorej sa nezrkadlí povrch vecí, ale ich vnútro – sú „stopami vnútorných krajín“ (Peter Zajac).

Dielo v zbierke Nitrianskej galérie s názvom Dlažba – Zmäkčenina patrí do voľnej série Zmäkčenín, ktoré Marian Meško tvoril v 80. rokoch 20. storočia. Formálne a obsahovo nadväzuje na starší cyklus Transferov – frotáží, do ktorých autor vstupoval výraznými gestami a deštruktívnymi zásahmi a kombinoval v nich rôzne techniky (gvaš, akvarel, pastel, kresba ceruzou a pod.). Frotáž je výtvarná technika snímania odtlačku z povrchu rôzne štruktúrovaných materiálov, vytvorená trením tuhou alebo farbou po povrchu papiera alebo plátna priloženého na podklad. Táto technika bola náhodne objavená v roku 1925 surrealistickým maliarom Maxom Ernstom. Dielo Mariana Meška Dlažba – Zmäkčenina je frotážou reálne existujúcej dlažby, tento odtlačok však autor ďalej transformoval do štruktúry vytvorenej pravidelným prešívaním mäkkého, vypchatého textilu. Ako názov napovedá, ide tu o zmäkčenie kamenného povrchu dlažby, a to nielen po stránke materiálnej, ale aj z hľadiska farebnosti, ktorá je vystavaná z mäkkých, okrových tónov. V diele sa spája naturálne s artificiálnym. Na jednej strane v zmysle spojenia odtlačku umelej dlažby so stopami umelcovho rukopisu zanechanom po samotnom akte frotovania a následnom vytváraní rastra z textilu a aplikácii farby. Na strane druhej môžeme toto spojenie chápať ako „poľudštenie“ prírodného materiálu – kameňa, z ktorého je dlažba vyrobená pomocou industriálnych postupov. Môžeme si tiež všimnúť, že raster dlažby je narušený v jednom dieliku, ktorý nie je úplný – javí sa nám, akoby bol spolovice odlomený. Meško nás necháva v neistote, či táto „nedokonalosť“ v geometricky presnom rastri je náhodná, čiže autentická, alebo ju spôsobil autor dodatočne so zámerom „poľudštenia“ obrazu (odrazu/stopy) sveta, ktorý nás denno-denne obklopuje.