Lucia Dovičáková — This Used To Be My Playground & Mama (Robot)

Akvizíciou dvoch malieb od autorky Lucie Dovičákovej napĺňame ciele nákupnej politiky galérie doplniť ešte stále málo zastúpené ženské autorky v zbierkovom fonde galérie.

V maľbách sú zobrazené témy prameniace so skúsenosťou (aj autorkinho) materstva. Ako samotná autorka úsmevne dodala: „ kúpou obrazov sme dovolili, aby si unavené ženy/matky oddýchli v depozitároch galérie.“.

V maľbe This Used To By My Playground, 2016 (O 2190) je ľúbivo až gýčovo zobrazený výjav: telo matky (resp. torza matky), ktoré je zaborené do veľkého ušiaka a „relaxuje“, vedľa sú pohodené dámske topánky – lodičky (ako inak, lodička ako symbol tej najženskejšej obuvi, lodička ako symbol tej najabsurdnejšej, nenositeľnej topánky, keď ste matkou malých detí). Idylický výjav dopĺňajú dve detičky (chlapček a dievčatko, lebo to je ten ideál mať dve deti -chlapčeka a dievčatko), ktoré si skladajú farebné kocky ( „Haha z kocky sú z maminých nôh, aké vtipné.“)… A tu príde zásadný zlom v pozeraní a uvedomení si zobrazeného – že to nie je ľúbivý obraz. Je to obraz kritický. Je to obraz o úlohách, roliach, našich zažitých, ale aj prežitých predstavách, pocitoch, ktoré máme o materstve (rodičovstve). Zistíme, že matka v kresle je bez tváre. Nemať tvár? To môže znamenať, že už nie ste sami sebou, že ste niekto iný, alebo, že vašu tvár ste si možno inak predstavovali ako v skutočnosti je tvár matky, resp. aká je vlastne tvár matky? Zaujíma vôbec niekoho matka…? Dovičákovej diela sa dajú bohato interpretovať.

V témach materských starostí, nerestí i radostí pokračuje aj v obraze Mama (Robot), 2015 (O 2191). Z obývačky sa maliarka/matka presúva do kuchyne, kde kŕmi „svoje“ dievčatká lyžičkou (v skutočnosti je matkou jedného syna). Matka na obraze je zobrazená ako každá jedna obyčajná žena/matka/robot. Žena/matka je často konfrontovaná s náročnými predstavami o sebe samej, či s nemilosrdnými nárokmi okolia. V tom je vďačná tvorba Lucie Dovičákovej, že sa s ňou vie identifikovať každá jedna žena a je jedno v akej životnej pozícií sa nachádza, či je princezná s vienkom odkvitnutých púpav čakajúca na svojho princa na čiernom koni, alebo sa túži premeniť na chlapa (napr. na Dalího), alebo je krehká ako gerbera, či cínia vo váze, prípadne sa cíti ako kráľovná, či topánková madona.

Dovičáková veľmi čitateľným a súčasným jazykom kladie otázky sebe, ale aj nám ženám – o ženstve. Čo je skutočnou úlohou ženy, čo je skutočnou úlohou v bytí, čím sú ženy ženami….? Dovičákovej ženy sú dievčatká/ panny/ rozkošnice/ matky/ maternice/ kvetinky/ ťažné kone/ kôpky nešťastia/parádnice/milovnice/ trvácnice/vytrvalkyne/trvalky/škatuľky/pišulky/rodičky/utešiteľky/neviestky/
nevesty/beštie/hriešnice/chuderky/väzeňkyne/dozorkyne/(z)vodkyne/vdovy/singles/prespanky/samaritánky/playmate/milfky/prdky/hriešnice… maliarka sa nevyhraňuje – žensky zachytáva ženské presne také aké sme – ROZMANITÉ. Jej diela nesú prvky sebareflexie. Cez prvotný vtip odhaľuje viac – naše ženské pochybnosti, hystérie, márnosti, slasti, túžby, fantázie, pudy, muchy, neurózy. Dekor v jej obrazoch nie je samoúčelným vyprázdneným gestom bez intelektu. Tvorba Lucie Dovičákovej nesie stopy feminizmu a postkoloniálnych teórií. V dielach jasne formuluje dôležité faktory, ako rod, trieda, rasa, sexuálna orientácia. Dovičáková sa tak stala inteligentne citlivým Love Story a Harlequinom súčasnej slovenskej maľby zobrazujúcej ľudské túžby, protirečenia a stereotypy.