Ľubo Stacho —
Dom mesta

Čiernobiele fotografie zo série Dom mesta I a Dom mesta II vznikli počas autorovho štúdia na FAMU v Prahe v rámci semestrálneho školského zadania – dokument mesta a dokument vidieka, a to pod vedením pedagóga, známeho fotografa Pavla Štechu. Širšie koncipované série fotografického projektu sú v Nitrianskej galérii zastúpené užším výberom. 

V sérii Dom mesta I Stacho dokumentoval život obyvateľov domu na Mariánskej ulici v Bratislave, v ktorom mal vlastný pivničný ateliér. Bol teda insiderom, zainteresovaným spolubývajúcim, súčasťou spoločenstva, čo mu umožňovalo s ľahkosťou preniknúť do intimity príbytkov susedov. Osobnú výpoveď o živote domu zaznamenal fotografovaním konkrétnych ľudí v ich bytoch (napr. situácia mladej rodiny s dieťaťom v obývačke) alebo v okolí domu (napr. starší manželský pár pri svojom aute), ale aj spoločnou fotografiou všetkých obyvateľov domu na nádvorí, čím vytvoril istý typ inscenácie v dokumente. Autor sprítomnil aj vlastnú existenciu na fotografiách pivničného okna svojho ateliéru, z ktorého pozoroval každodenné situácie – ľudí chodiacich po chodníku, ale predovšetkým zmeny času, zmenu intenzity svetla v závislosti od pohybu slnka. Prvá fotografia so zátiším na parapetnej doske zachytáva okno zvnútra cez deň s prirodzeným svetlom. Druhá okno večer – z ulice –, keď je osvetlené umelým zdrojom zvnútra. Sám autor hovorí o prelome v jeho tvorbe, keď počas práce na tomto projekte objavil časozber, plynutie času zachytené časozbernou fotografiou, ktorú naplno rozvinul v neskorších dielach a stala sa jedným z kľúčových atribútov jeho umeleckého programu. Motív okna rozpracoval neskôr v sérii Okno môjho ateliéru (1985). Iná fotografia, ktorá sa vzťahuje priamo na Stacha a predznačí jeho neskoršie smerovanie v tvorbe, je záber na dvor s rozvešanou bielizňou, kde sa sušia aj autorove veľkoformátové fotografie architektúry (popri externom štúdiu na FAMU pracoval tiež ako fotograf architektúry vo Zväze slovenských architektov, 1979 – 1985). Tento inštalačný prvok – spôsob vešania pláteniek – uplatní v neskorších inštaláciách z 90. rokov (napr. Odkaz sv. Veroniky – Sušiareň, Mattress Factory, Pitsburgh, 1995; Plátna spomienok a zabúdanie, Synagóga, GJK, Trnava, 1997).

Aj v druhej sérii Dom mesta II pokračuje v mapovaní ľudských príbehov. Tie sa viažu na obytný dom na Čajakovej ulici v Bratislave, v ktorom býval so svojou prvou ženou Martou Bezúchovou Stachovou – v prostredí, ktoré dôverne poznal (pôvodný názov cyklu bol Dom, v ktorom bývam). Jedným z dokumentovaných obyvateľov bol katolícky kňaz, v 50. rokoch väznený, ktorý po návrate z Jáchymova pracoval ako robotník. V duchu svojej viery však omše slúžil každý týždeň vo svojom byte pre všetkých obyvateľov domu. Stacho nedokumentuje príbehy obyvateľov domu ako jednotlivcov, ktorí vedľa seba len bývajú, ale vzájomne previazané a poprepájané životy ľudí. Dôležitým faktom je, že vytvoril dve fotografie kňaza, prvú v roku 1983, druhú o dva roky neskôr – v roku 1985. Práve v druhej sérii Dom mesta II cielene pracuje s dvojicami fotografií, medzi vznikom ktorých je niekoľkoročný rozdiel. Takto zdokumentoval aj príbeh rómskej rodiny a jej rozpad. Na prvej fotografii je zachytená mladá rodina s prvým dieťaťom – Krst (1982), po štyroch rokoch je už bez otca a manžela – Otec opustil rodinu (1985). Princíp časozbernosti, resp. konfrontáciu dvoch fotografií, z ktorých jedna pochádzala z archívu fotografovaného, naplno rozvinul v ďalšej tvorbe, konkrétne v neskoršom projekte fotografických diptychov. Z väčšej série Dom mesta II. sú v zbierke Nitrianskej galérie dve fotografie – mladej päťčlennej rómskej rodiny, ako aj záber, ktorý vypovedá o samotnom dome. Ide o stenu s nápismi vzťahujúcimi sa na jeho históriu – názov časti domu suterénu ako Souterain (fr. souterraine), ktorý odkazuje na obdobie, keď bol dom postavený, a novší grafitový nápis odkazujúci na Beatles, kultovú skupinu 60. rokov. 

Ako upozorňuje Aurel Hrabušický, obe série – Dom mesta I a Dom mesta II – sú koncipované ako akési fotografické albumy „pripomínajúce usporiadanie rodinného spomienkového albumu“, kde sú fotografovaní „osudovo spojení“; a ako v rodinnom albume „ľudia pribúdajú a ubúdajú…, tak ako sa prichádza a časom aj odchádza zo života“^1.

Ľubo Stacho svoj umelecký program formuluje kontinuálne od 70. rokov 20. storočia, keď vstúpil na domácu umeleckú scénu pôvodne ako neškolený fotograf. Svoj záujem o fotografiu začal rozvíjať vo fotokrúžku v Novákoch, kde žil, neskôr absolvoval rôzne fotografické školenia. V roku 1976 ukončil štúdium na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave a fotografiu začal študovať až v roku 1979 na pražskej FAMU. Emigrácia brata a vylúčenie otca z komunistickej strany mu znemožnili prijatie na denné štúdium, preto ho na školu prijali až rok po prvom neúspešnom pokuse – ako externého študenta. Na škole pod vedením prof. Jána Šmoka okrem iného získal precíznu fotografickú remeselnú zručnosť, ktorú ex post vnímal ako výhodu. Na FAMU však prišiel už ako vyzretý autor, ktorý mal za sebou viaceré silné fotografické cykly s akcentom na rôzne sociálne a psychologické momenty – téma baníkov, študentov, dokumentácia detí s rakovinou (Povedz mi, zlá nemoc, 1975 – 1978). Počas štúdia pokračoval v tomto type tvorby (Dom mesta I a II, 1981 – 1985), ale súčasne sa u neho objavil intenzívny záujem o záznam času, jeho plynutie, proces premeny, tematizáciu  ľudskej existencie a pominuteľnosti. Tieto znaky má predovšetkým otvorený cyklus Manifest času (1976 – 1984). Napriek tomu, že ťažiskom autorovej tvorby je fotografia,  neobjavuje sa len v tejto čistej autonómnej podobe, ale expanduje aj do ďalších médií, predovšetkým objektov, inštalácií, videa a umenia akcie.

— Barbora Geržová, marec 2021

Poznámky
¹ Geržová, J. – Hrabušický, A. – Vrbanová, A.: 3 eseje o fotografiách Ľuba Stacha. Bratislava: FO ART, 2004, s. 10.

Literatúra
Geržová, J. – Hrabušický, A. – Vrbanová, A.: 3 eseje o fotografiách Ľuba Stacha. Bratislava: FO ART, 2004.
https://www.artdispecing.sk/tv-channel/dialogy-s-vytvarnikmi/lubo-stacho-1-konceptualny-dokument/