Ladislav
Medňanský — Kosenie a zber úrody

Ladislav Medňanský (Mednyanszky)
23. apríl 1852 Beckov — 17. apríl 1919 Viedeň.

Umelec prišiel na svet ako predčasne narodené dieťa s podlomeným zdravím a celý život nemohol vykonávať fyzicky namáhavú prácu. Od štyroch rokov trávil každé leto v rodinnom kaštieli Szirmayovcov v Strážkach, neskôr sa v ňom rodina usídlila. Významným míľnikom v živote autora bolo stretnutie s maliarom a grafikom Thomasom Endrom z Viedne, ktorý ho súkromne doučoval (1854 – 1860). Zdravotný stav mu komplikoval vykonať maturitu, podarilo sa mu to v roku 1872 v Miskolci (Miškovec), v októbri začal navštevovať Akadémiu výtvarných umení v Mníchove. Po epidémii cholery v Mníchove sa už na akadémiu nevrátil a od jesene 1874 študoval už na parížskej École des Beaux Artes. V roku 1875 Medňanský s rodinou veľa cestoval po okolí francúzskej metropoly. Na jar 1875 už mladý Medňanský odmietol pokračovať v štúdiu na akadémii a odišiel do Barbizonu, kde sa spoznal s Lászlóm Paálom, Karlom Bodmerom, Odilom Redonom a inými. V Paríži navštevoval Mihályho Munnkácsyho. Na zimnom salóne v roku 1875 prvýkrát vystavoval svoje obrazy. Nasledujúce leto strávil po 6 rokoch v Strážkach. V tomto období veľa cestoval po vrchoch východného Slovenska, neskôr sa vrátil do Paríža. Cestoval po Taliansku, odkiaľ sa vracal do ateliéru v Strážkach. Bol vždy angažovaný a nápomocný pri nešťastiach (1878 – 1879), napríklad asistoval pri povodni v Segedíne ako záchranár. Neskôr maľoval v uhorských bukových lesoch a na Šariši sa stretol s Pálom Szinyei Mersem. Zápal kĺbov si vyžiadal dlhú kúpeľnú liečbu v Trenčianskych Tepliciach a Budapešti. V tomto období sa zoznámil s talentovaným Nándorom (Ferdinandom) Katonom, ktorý sa stal neskôr jeho žiakom. Po zotavení odcestoval do Ríma, neskôr na Capri. Potom sa usadil dočasne vo Viedni, odkiaľ pravidelne vycestovával do Beckova, Budapešti a iných miest. Jehodobrým priateľom bol Lajos Deák-Ébner a viedenský maliar Wilhelm Bernatzik, s ktorýmiputoval po zemplínskych vrchoch.

Významným v živote maliara bolostretnutie s Bálintom Kurdim (Zajačikom), ktorý slúžil Medňanskému ako model – v tom čase bol Bálint vojakom v kasárňach. Jeho obľúbenými spoločníkmi boli aj Jani Dinda, kočiš zo Strážok, a Blažej Ladeczky. Po smrti matky sa v roku 1884 maliar odsťahoval do Budapešti, ale stále sa často vracal domov. V Budapešti sa zoznámil s viacerými významnými osobnosťami. V tomto období bol Medňanský v plnej sile, maľuje, vystavuje, navštevuje domov. Významným v jeho živote bol Zsigmond Justh. Koncom 80. rokov sa vrátil do Francúzska, kde sa zoznámil s teozofickým učením a budhizmom. Impresionistické maľby prvej polovice 90. rokov vznikali na rôznych pobytoch vo Francúzsku. Začiatkom 90. rokov jeho život poznačila depresia, po jej odznení trávil čas najčastejšie v Strážkach a Budapešti. V roku 1895 zasiahla Medňanského smrť jeho otca – v tomto období vznikli mystické štúdie. V nasledujúcich rokoch veľa cestoval po Balkáne a Francúzsku. V roku 1897 prežil ďalšiu vlnu depresie. V Paríži mal výstavu 60 obrazov, ktorá mala veľký úspech. V roku 1898 získal jeho obraz Horská krajina Veľkú zlatú štátnu cenu. Maliar mal dlžoby a jeho majetok spravovala firma Singer, keďže umelec nevedel narábať s peniazmi. Na prelome storočí stále žil v Budapešti a bojoval so svojím podlomeným zdravím a pobyt prerušoval maľovaním na Slovensku a pobytmi vo Viedni. Od roku 1898 sa začal pravidelne zúčastňovať výstav v Mücsarnoku. V máji až júli 1901 cestoval po Dalmácii a po Čiernej Hore. Veľa času strávil na cestách po Uhorsku, maľoval v okolí Budína a Vacova, Balatonu, navštívil aj Sedmohradsko. Každoročne, zvyčajne v lete, sa vracal na Slovensko, aj keď trvale trávil čas vo Viedni. Jeho dobročinnosť sa prejavila aj po vypuknutí vojny, keď sa v roku 1914 dobrovoľne prihlásil do armády a pôsobil v nej ako frontový výtvarník. Spočiatku maľoval na ruskom fronte, v roku 1916 na talianskom. Po zranení sa zdržiaval vo Villachu a striedavo navštevoval Viedeň, Budapešť, Beckov a Strážky a koncom roka sa opäť vrátil do Viedne. Na jeseň znova odišiel na taliansky front. Po ťažkom ochorení obličiek skončilv nemocnici, a tak sa definitívne skončila aj jeho činnosť frontového maliara. Zlomený pracoval od konca roka 1917 v zlých podmienkach vo Viedni. Na jar 1918 odišiel do Strážok, kde naposledy trávil leto. Na výzvu vojenského veliteľstva sa v roku 1919 vrátil do Viedne. Bol nositeľom viacerých cien, napríklad v roku 1888 v Mücsarnoku v Budapešti a v roku 1914 tiež v Budapešti. Jeho tvorba je roztrúsená v rôznych verejných i súkromných zbierkach a kolekciách po Európe (napr. Maďarská národná galéria, Slovenská národná galéria). Osud diel vytvorených v Paríži a Barbizone doteraz nie je známy. V rokoch 2002 a 2004 Maďarská národná galéria a Slovenská národná galéria pripravili rozsiahlu monografickú výstavu a publikáciu umelca.⁴