Július Korezska — Jeseň

Kompozícia diela Jeseň, vťahuje percipienta do tichej, melancholickej rovinatej krajiny, odetej už do zlatistých farebných tónov neskorého letného popoludnia, vibrujúceho energiou a dynamikou samého námetu. Ponor do krajiny, jej atmosféry so starým dreveným mostom, ktorého tieň sa odráža  na pokojnej hladine potoka, osamelý strom, kmásaný vetrom, dažďom i pálivým slnkom v nemote odhaľuje svoje, lístím neukryté  zlámané holé konáre, ktoré sú akoby výkrikom ranenej prírody na pozadí sivo-modrej oblohy. Atmosféru sujetu dotvára    postava ženy odetej v sedliackom, každodennom  odeve s červenou šatkou, tmavohnedou ľanovou suknicou. Postava ženy mierne zhrbená pod ťarchou nazbieraného raždia, unaveným a ťažkým krokom smeruje k útočisku domova. Vzbudzuje ľútosť, ktorý vyžaruje z jej bytia, určite chudobného a skromného v každodennom údele dedinského človeka v období hospodárskej krízy, ktorá v danom čase sužovala svet. Táto žánrová, mierne expresívne ladená kompozícia, svojou farebnosťou pôsobí pokojným dojmom, prekračujúcim hranice prežívaného momentu vnímania a vťahujúceho do minulosti slovenskej krajiny a jej ľudu.

Maliarska, zväčša krajinárska tvorba Júliusa Korezsku bola predchnutá akcentovaním melancholických nálad. Bol mu blízky tichý lyrizmus prebásnenia prírody v intenciách poimpresionistického realistického výtvarného názoru, ktorý spájal so svojským citom pre dekoratívny prepis skutočnosti.

Július Korezska sa narodil 24.2.1885 v Dojči v okrese Senica. Výtvarné štúdiá od r. 1914 absolvoval najskôr na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, ktoré však prerušila I. svetová vojna. Po jej ukončení pokračoval v štúdiu na pražskej akadémii (1919-1924) vo figurálnej škole prof. Maxa Pirnera (1854-1924) spolu s Jankom Alexym a M.A. Bazovským. V r. 1925 absolvoval študijný pobyt v Paríži.  Od obdobia polovice 20. rokov 20. storočia, od vstupu na slovenskú výtvarnú scénu, možno v jeho výtvarnom prednese sledovať svet tichej nepatetickej roviny a nížiny z okolia Bratislavy, kde po ukončení štúdií pôsobil. V r. 1926-1927 sa stal členom Umeleckej besedy slovenskej a prvýkrát vystavoval na XII. členskej výstave UBS.  O dva roky neskôr vstúpil do Spolku slovenských výtvarných umelcov a pravidelne sa zúčastňoval spolkových výstav.

Neskôr, v druhej polovici 30. rokov, v rodnom kraji, v starobylej Skalici, si na rodičovskom majetku postavil ateliér, kde nerušene tvoril v pokojnom skalickom prostredí, ku ktorému sa po celý tvorivý život vo svojej tvorbe vracal. Nespočetnekrát zvečnil skalickú malebnú panorámu krajiny a mestské zákutia, popri ktorých s obľubou nanášal na plátna i poľovnícke zátišia. Ku koncu svojho života sa venoval historickým a sakrálnym motívom, v ktorých dominovala figurálna štafáž.

Diela autora sa nachádzajú v akvizičných fondoch slovenských múzeí a galérií a v súkromných zbierkach obdivovateľov jeho krajinárskej tvorby.