Jozef Srna st. — Pri moste & Brieždenie & Leto

Jozef Srna st. patrí k umelcom 20.storočia, ktorého maliarsky prejav poznáme dôverne, avšak istom zmysle je stále pre domáce dejiny umenia nepoznaným autorom. Ikonickosť jeho umeleckého prejavu je v rozpore s mĺkvosťou „domácej kunsthistórie“ reflektovať odbornejšie a podrobnejšie tohto autora.

Maliar po sebe zanechal pomerne bohatú a rozmanitú pozostalosť, ktorá akoby prihrávala neschopnosti výtvarnej kritiky popasovať sa a zreflektovať, či vyrovnať sa s komplikovanosťou tohto diela.

Samotná dlhodobá ignorácia Jozefa Srnu st. výtvarnou teóriu a jeho legitímne zaradenie, ako výraznej súčasti dejín slovenského maliarstva 20.storočia je spôsobená aj jeho nezaraditeľnosťou.

Ak je jeho tvorba prezentovaná na tematických výstavách, tak je prezentovaný v polohe maliara – fotorealistu/hyperrealistu, avšak táto poloha bola len  jedna  z mnohých jeho ciest, ako si podmaniť maliarske médium. Pre Jozefa Srnu st. bola príznačná hlavne jeho rozmanitosť prejavu. Inovoval možnosti maliarskej prezentácie od impresionisticky ladených malieb, cez abstraktnú/experimentálnu polohu, až k odzbrojujúcemu  civilizmu hyperrealizmu.

V depozitároch Nitrianskej galérie sa nachádzajú tri formátom menšie maľby umelca. Všetky vznikli v prvej polovici 60-tych rokov, v období, kedy  upriamoval pozornosť na veduty a krajinu – s dôrazom na svetlo a (mo)mentálnu náladu. Samotný názov diel: Pri moste (O 16), Brieždenie (O 300), Leto (O 301) hovorí o jednoduchých, no dôležitých momentoch v živote človeka/maliara.

Pri moste (O 16) je dojemným zobrazením výseku krajiny a zachytenie človeka v nej. Centrom zobrazenia je maringotka, a pri nej vyvešaná bielizeň na šnúre, po okrajoch obrazu sú dominantné stromy, ktoré chránia daný priestor, v ktorom je na jednej strane zobrazené sedenie (dve sklápacie stoličky), na strane druhej pri stromoch sú dve subtílne (možno detské, dievčenské) postavy. Formálne máme pocit, že sme sa ocitli niekde na konci 19.storočia, obsahovo sme však v rokoch 60-tych 20.storočia. Jednoduchosť výjavu umocňuje jeho farebnosť od zemitých hnedo-oranžových tónov, cez modrú až k žlto-bielej.

Brieždenie (O 300) je opäť zobrazením krajiny, kde cez bohaté nánosy ťahov štetca  cítime rosu a vlhkosť zeleného letného rána v prírode. V mokrosti zelene sú ako sochy zachytené pravdepodobne kopy  pokosenej trávy.

Leto (O 301) ide o pohľad na výsek mestskej krajiny, kde je dominantná architektúra kostola a domov lemujúcich cestu.

Rôznosť maliarskeho prejavu Jozefa Srnu st. vypovedá o jeho špecifickej štruktúre ako osobnosti maliarskej, či ľudskej. Bol samotárom, ktorý budoval osobitý maliarsky program, v osamotení od okolitých (iných) autorských riešení doby. Ako bol ťažko uchopiteľný vo svojom zanietení banálnymi motívmi, spôsobil, že práve jeho novátorská senzitivita a intímnosť prejavu ho osamotila od prílišného záujmu doby.