Janko Alexy — Žena z Kozároviec

Janko Alexy bol maliar, spisovateľ, publicista a organizátor kultúrneho života. Patrí k zakladateľským osobnostiam slovenskej výtvarnej moderny. Bol kultúrne a spoločensky mimoriadne činorodý, po druhej svetovej vojne sa napríklad výrazne zaslúžil o záchranu a obnovu Bratislavského hradu. Okrem umenia sa venoval aj literárnej tvorbe, kriticky glosoval výtvarné dianie a esejisticky spracovával osudy slovenských umelcov. Vydal vyše 20 kníh (zbierky poviedok a romány), jeho prozaické diela majú často autobiografický a memoárový charakter.

Rozsiahle výtvarné dielo Janka Alexyho obsahuje okolo 1 300 olejov, pastelov, tempier a kresieb. Jeho tvorba nebola homogénna, v rôznych obdobiach uňho nájdeme rôznorodé techniky i námety. V začiatkoch sa venoval experimentom „s viacerými variantmi secesno-dekoratívnych, neskoroimpresionistických alebo expresívnych foriem“. [1] Obsahovo sa vtedy inšpiroval ľudovou tvorbou, legendami, slovenskou krajinou, významnou bola preňho aj jánošíkovská tematika. „Tvorivý vrchol dosiahol v 30. rokoch v čase radikálneho modernistického experimentu, keď v jeho pasteloch začal dominovať asymetrický a uvoľnený kompozičný princíp, dramatickosť, farebná a tvarová redukcia, splývavý rukopis.“ [2]

Po tom, ako sa v roku 1937 natrvalo usadil v Bratislave, zaznamenávame v jeho tvorbe príklon k mestskej tematike – maľbe historickej architektúry, pamiatok a vedút, mestských zákutí, prostredí kaviarní a portrétov známych ľudí. V 50. rokoch 20. storočia navrhoval monumentálne dekoratívne gobelíny a vytváral vitrážové okná do architektúry (napríklad Divadlo P. O. Hviezdoslava v Bratislave). Na sklonku života sa vrátil k inšpiráciám z dedinských námetov, ľudovej poetiky a lyrickej krajiny.

Alexyho tvorba sa považuje za pilier slovenského moderného umenia, je akceptovaná a obľúbená nielen v odbornom prostredí, ale aj v laickej kultúrnej obci. Ján Abelovský však v tejto súvislosti píše, že „… sa tu vynára skeptická otázka, či táto bezvýhradná akceptácia vyviera zo skutočného pochopenia zmyslu Alexyho umenia, alebo je len reakciou na prístupnosť, myšlienkovú priamočiarosť, výtvarnú ľúbivosť maliarskej reči bežného priemeru jeho tvorby, ktorý je, žiaľ, v celku jeho diela jasne prevažujúci.“ [3] Ďalej v tomto texte poznamenáva, že jeho „modernosť“ je podobne ako pri iných slovenských maliaroch prvej polovice 20. storočia v porovnaní so zahraničnými umelcami len našským obľúbeným kunsthistorickým „mýtom“. No ako ďalej konštatuje, „… Alexy je aj napriek tomu (či práve preto?) skutočne kľúčový, v niektorých ohľadoch dokonca emblematický zjav našej medzivojnovej maľby.“ [4]

Obraz s názvom Žena z Kozároviec zo zbierky Nitrianskej galérie je namaľovaný na papieri technikou suchého pastelu. Je to jednoduchý polportrét ženy z profilu v kroji a čepci typickom pre región Tekov v najsevernejšej časti okresu Levice, v ktorom sa nachádza obec Kozárovce. Dielo môžeme zaradiť do vrcholného obdobia autorovej tvorby z rokov, počas ktorých spolu s kolegami maliarmi Milošom Alexandrom Bazovským a Zolom Palugyayom cestovali po Slovensku a zaznamenávali miestnu krajinu a ľudí. Ide tu teda o autentický obraz zo života bežných ľudí. V protiklade s prísne dokumentaristickým zobrazením tu však badáme výraznú mieru štylizácie a monumentalizácie. Tvarová modelácia je pomerne jemná a jednoduchá, farebnosť sýta, no nie príliš živá, pozadie zastrené, nejednoznačné – toto všetko vytvára akúsi baladickú atmosféru výjavu. Vidíme tu pre Alexyho typicky uvoľnený rukopis mäkkých „kudrliniek“ v kontraste s ostrejšími linkami kontúr tváre či odevu.

Priliehavý opis Alexyho maliarskej techniky som našiel na webovej stránke Galérie Nedbalka, dovolím si ho tu citovať v celom znení: „Charakterizuje ju redukovaná farebnosť, zjednodušenie tvarov, vyrovnaná a pomerne statická kompozícia a jemná, ale dôležitá funkcia kontúry. Najvýstižnejšími charakteristikami umelcovej tvorby sú baladickosť, skratkovitosť, ktorá sa zrieka rozprávačstva, detailov, necháva vyznieť lyrickosť výrazu a prenecháva voľný priestor na dopovedanie a domyslenie danej témy divákom. Plynulejšiu, mäkšiu kresbu maliar docielil aj vďaka technike pastelu, ktorý sa stal jeho najčastejším nosičom maľby. V Alexyho dielach vidíme základ zobrazovania v realite, ale jednotlivé obrazy sú vymyslené, kompozične skonštruované, zidealizované. Jednotlivé škvrny sa rozplývajú vo väčších celkoch, vpíjajú sa do jednotnejších tvarov na väčších plochách. Stlmený kolorizmus zdôrazňuje jemný, poetický tón malieb, ktorý je v súlade s motívmi zamyslených, nečinných postáv zobrazených v pasívnom rozpoložení evokujúcom charakter maliarskych zátiší.“ [5]