Ján Zelinka —
Hľadanie podstaty (jazvec)

Nitrianska galéria ako verejná fondová inštitúcia zameriavajúca sa na skúmanie i prezentáciu umenia 20. a 21. storočia. Táto orientácia súvisí aj so snahou reflektovať aj na polohy súčasného sochárstva. Do fundusu zbierkového fondu pribudla akvizícia  v roku 2021. Zelinka v Hľadaní podstaty takto vytvoril/vylial viacero zvieracích vnútorných torz (bažant, kôň, srnec, krava, jazvec…). Za výsledkom týchto plastík je jedinečný autorov kreatívny pracovný proces. Zošité kože mŕtvych zvierat vylieva sadrou. Sadrou vyliate miesta/vaky sú po zatvrdnutí a odstránení kože (obalu) sochami. Autor zámerne priznáva procesy pri liati materiálu, čím priznáva aj jeho vlastnosti. Samotný výsledok tvorby môžeme interpretovať viacerými spôsobmi. Krehké plastiky pôsobia ako efemérne bytosti, bez vlastnej telesnosti, na strane druhej to môžeme chápať ako autorove gesto pripomenutia/hľadanie duše zvieraťa, ktoré už nežije – zmocnenie sa priestoru vnútra tela, jeho vyliatím/odliatím stopy jeho vnútra tela (duše). Zelinka tvrdí, „že séria Hľadanie podstaty nás núti rozmýšľať o vnútornom obsahu vecí, tvorov.“ Sochár svoje zvieratá na svoje sochy hľadá v prírode. Nikdy to nie sú živé jedince, ale uhynuté živočíchy v prírode. 

Socha vyliateho „vnútra“ jazveca je hrdým zástupcom (post)humanizujúceho, ekologického, experimentálneho, na tradičných základoch postaveného prúdu sochárstva. Ján Zelinka je bez pochýb jedným z najzaujímavejších sochárov súčasnosti. V jeho práci je citeľné prepojenie materiálu s prírodou a formy. V  živelne expresívnej a súčasne existencionálne vyznievajúcej tvorbe je veľa napätia medzi telom a jeho telesnosťou spájaná/konfrontovaná s duchovnosťou spirituálnej náboženskej poetiky. Zelinka osciluje v témach života a smrti a ich prepojeniach. Samotná forma i obsah diel je rovnocenný. Gesto citlivosti a improvizácie uplatňuje aj v iných svojich realizáciách napr. súsošie Moji súrodenci (Trojčatá) – Anton, Róbert, Peter * 11. 3. 1975 +11. 3. 1975 sú zobrazením súrodencov, ktorí zomreli ešte pred autorovým narodením. Intuitívne cez haptickú skúsenosť materiálu vlastnými rukami vyhrabával dutiny (pomyselné telíčka) svojich bratov. Vyhrabaním v hline hľadal ich vizuálny obraz a zároveň si vytváral mentálny obraz o nich, vzniknuté dutiny vylial  betónom. V cykle Rekviem pre organizmy z ostatkov uhynutých zvierat vytvára kovové sarkofágy. Ide o uchovanie „tela“ do večnosti, ktoré je známe naprieč dejinami vo viacerých kultúrach. Zelinkové sarkofágy generujú mnohé otázky o spoločnosti, človeku, prírode. Za zmienku stojí séria búst Hlava I., II., III., IV., kde zobrazil svojich blízkych ľudí, tak, že ich hlavy odtlačil do hliny. Vytvorené odtlačky vylial betónom a ponechal ich v tomto „surovom“ autentickom neupravenom stave. V inej soche Baránok boží, ktorá je ideovou apropriáciou diela D. Hirsta, Zelinka využíva ovčie bobky ako príklad kolobehu života, existencie Boha. Hľadanie zmyslu nájdeme aj v iných dielach, napr. Pozlátené deti, Dokument, Obrazoborectvo, Posmrtné vedomie…Okrem (ne)tradičných plastík Zelinka veľmi silne vystupuje aj ako kresliar, kresby sú často záznamom neskorších sochárskych realizácií. Neštíti sa použiť na kreslenie hrdzu, dym, rastlinné šťavy, napr. Kresba hnijúcim ovocím, Kresba červenou kapustou, Anonymy atď.