Ján Kekeli — Bez názvu

Ján Kekeli je fotograf, pracujúci na rozmedzí medzi princípmi dokumentárnej a výtvarnej fotografie. Vo svojej tvorbe sa zameriava na krajinu (projekty Obrazy krajiny, Hovoriaci kameň, Vizuálne premeny), no v poslednom období pracuje stále viac s formami zátišia. V takýchto snímkach zachytáva objekty bežnej potreby, uložené v náhodných, alebo vopred pripravených kompozíciách. Tieto stavajú na drobných, nepatrných naratívnych celkoch, ktorých úlohou je tvoriť fiktívny scenár, pripravený autorom k tomu, aby sa vďaka diváckej interpretácii stal inscenáciou. K takémuto dramatizujúcemu procesu odkazujú aj názvy minulých výstavných projektov (Malá scéna, Vágny scenár). V nich zachytáva často banálne predmety a situácie, čo však prináša stále nové interpretačné úlohy. Upozorňuje tak pozorovateľa na vizuálne kvality objektov, ktoré ho obklopujú v každodennom živote. Kekeli pracuje s analógovou fotografiou na veľkých formátoch, vďaka čomu vyniká aj autorova technická zdatnosť. Pozorovať to možno vo vyváženej farebnosti, ostrosti fotografií a tiež precízne vystavanej kompozícii. Tá je takmer výhradne symetrická, rozohraná vždy v niekoľkých plánoch, tak aby podľa účelu objekty vyčleňovala, alebo naopak zoskupovala. Vďaka tomu sa Kekeliho prístup približuje stále výraznejšie k polohám výtvarnej fotografie. Sugestívnosť diel vo výstavnom priestore autor často umocňuje ich umiestňovaním v rozličných pohľadových polohách, na podlahe, vo vzťahu k iným objektom (okná, poličky, dvere), alebo vyžívajúc výrazovosť prázdneho priestoru. V rámci širšieho kontextu môžeme Kekeliho tvorbu radiť k piktoriálnej fotografii, rozvíjajúcej sa v zámorí od počiatku 80. rokov 20. storočia, vrcholiacej po roku 2001.¹

Veľkú časť autorovej práce predstavuje krajina. Ako sám hovorí, často sa inšpiruje starším umením, najmä krajinomaľbou 19. storočia. Medzi osobnosťami, ktoré v tejto súvislosti zmieňuje je maliar Caspar David Friedrich, či fotografi Karol Divald a Jindřich Eckert. Kekeli si vyberá zväčša slovenskú krajinu, počnúc horskou, až po urbánnu. Vďaka krajným pólom intimity a monumentality, obsiahnutým zámerne vo výsekoch krajiny nadobúda divák pocit, akoby sa v nej často sám nachádzal. V dielach sú tiež zreteľné snahy o vyvolanie pocitov melanchólie, úzkosti, napĺňania a vyprázdňovania. Značnú časť snímok z projektu Obrazy krajiny predstavujú diptychy (dve samostatné snímky, tvoriace jeden celok), pričom každý z dvoch dielov často zastupuje práve opačné roviny krajinných kontextov. Objavujú sa v nich romantické námety ako je nedotknutá príroda, neurčité skupiny ľudí, ruiny, alebo opustené postavy hľadiace do krajiny.

Do tejto skupiny diel možno zaradiť aj fotografiu Bez názvu z roku 2015. Na fotografii veľkého formátu vidno postavu v zasneženej lesnej krajine, ktorá má na krku zavesený fotoaparát a tvár jej zakrýva jedna z vetiev spadnutého stromu. Nie je jasné, či je osoba samotným autorom, alebo ide o niekoho iného, koho autor jednoducho v prírode zachytáva. V každom prípade figúra evokuje postavy uprostred romantickej krajiny, hľadiace do jej ticha. V diele je však rozohraných niekoľko ďalších interpretácií. Ak by sme nad dielom uvažovali v kontexte v akom býva zvyčajne vystavené (teda tak, že stred obrazu sa nachádza na úrovni očí diváka), osobou s pohľadom upretým do krajiny je v tomto prípade aj divák, stojaci pred dielom. Nadhľad, v akom je fotografia zhotovená, ho stavia práve do pozície onoho romantického hrdinu uprostred obrazov 19. storočia. V krajine možno nečakane stretáva postavu, ktorej tvár je zakrytá, teda ju nemôže spoznávať, ani si s ňou vzájomne čítať z tváre a očí. Navzdory tomu je ale divák sledovaný iným okom a to fotoaparátom, namiereným nenápadne smerom k nemu. Medzi postavou na fotografii a divákom teda vzniká vzťah nečakanej nerovnosti, jednostranného sledovania. Tiež je otázkou, či nie je pozorovaná postava na snímke sám autor, teda či na svojej fotografii nezachytáva sám seba, s atribútom vlastným jeho povolaniu. Mohlo by ísť v tom prípade o autoportrét, ktorého zmyslom je názor na vlastný moment samoty v krajine, značne sálajúci pocitom opustenia, tak vlastným romantickému mysleniu. K takýmto úvahám môže smerovať aj motív spadnutého, zoschnutého strom, obdoba ruiny v jazyku maliarstva 19. storočia.