Ivana Šáteková — Boli tam ľudia aj ženy

Ivana Šáteková je umelkyňa a aktivistka, ktorá sa venuje spoločensko-politickým témam, reflektuje slovenský folklór, ľudovú slovesnosť, tradície, porekadlá a v neposlednom rade slovenskú náturu, ktorú kriticky prehodnocuje a divákom ponúka neidealizovaný obraz našej spoločnosti, zbavený nekritického romantizmu, tak často prítomného pri interpretácii ľudovej kultúry a tradície. Spochybňuje rokmi zakorenené a výchovou z generácie na generáciu podmienené myslenie i stereotypné preberanie „ľudových múdrostí“ plných zlosti, nenávisti a násilia. Ironicky a provokatívne komentuje niektoré rysy slovenskej povahy (ohováranie, neprajnosť, netoleranciu a pod.), ale aj postavenie žien v spoločnosti, a poukazuje na alarmujúci nárast xenofóbie, šovinizmu, mizogýnie, rasizmu či antisemitizmu. Upozorňuje na to, že model vidieckeho života bol odrazom patriarchálnej spoločnosti, kde bola žena v podriadenom postavení – kontrolovaná, ovládaná a často ponižovaná, pričom mnohé z týchto prejavov siahajú až do súčasnosti.

Sériu linorytov Boli tam ľudia aj ženy Ivana Šáteková pomenovala podľa slovenského príslovia, ktoré našla v súbornej zbierke Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia z roku 1897 od folkloristu, básnika, prozaika, evanjelického kňaza a pedagóga Adolfa Petra Zátureckého. Autorka v nich spochybňuje ľudové „pravdy“, ironicky komentuje šokujúci význam ľudových prísloví prezentujúcich postavenie žien v spoločnosti koncom 19. storočia. Poukazuje na historicko-spoločenský fakt, ktorý ženy vylučoval zo sveta ĽUDÍ – MUŽOV, keď boli vnímané ako bytosti druhej kategórie, ktorých zmyslom života mala byť starostlivosť o domácnosť, zaobstaranie základných potrieb rodiny. Žene malo stačiť byť dobrou manželkou a matkou bez vlastných potrieb sebarealizácie. So zmyslom pre čierny humor autorka komentuje krutý význam spomínaného príslovia, korešpondujúci so zobrazením vidieckych žien pri práci na poli. Ich hlavy s individuálnymi črtami tváre autorka zamenila za anonymné prázdne nádoby – krčahy ako symbol domácej ženskej práce. Drsnosť výjavu v jednom z linorytov umocňuje oprátka alebo vôdzka okolo ženinho krku, ktorú drží v ruke muž. Táto podriadenosť mužovi sa spája so submisívnosťou a poslušnosťou, ku ktorej bola žena odjakživa v rodine vedená. Autorka kriticky reflektuje neadekvátne správanie mužov voči ženám, upozorňuje na generáciami dedený postoj k násiliu páchanému na ženách, ktorý je prekvapujúco a znepokojujúco zakorenený v ľudovej slovesnosti a v istej podobe pretrváva do súčasnosti. Ilustrujú to aj ďalšie príslovia zo Zátureckého zbierky, kde je fyzické násilie nielen povolené, ale aj žiaduce: „Keď ženu ubiješ, akoby si roľu poviezol“, „Žena je ako drevená nádoba; ak ju nepobiješ, rozsuší sa“, „Peniaze sú dobré čítané a žena bitá“. Vizuálna forma série linorytov vychádza z autorkinej inšpirácie grafikami s ľudovými témami z 50. a 60. rokov 20. storočia od známych slovenských umelcov, ktorí vo svojich dielach tematizovali slovenský vidiek a ženu zobrazovali stereotypne buď ako matku, alebo pri domácich prácach. Séria Boli tam ľudia aj ženy sa symbolicky, i keď nezámerne, prelínala s politickou situáciou na Slovensku – neprijatím Istanbulského dohovoru, zabezpečujúceho ochranu žien, prevenciu násilia a stíhanie páchateľov.