Trvanie výstavy:
22. 11. 2024 — 2. 2. 2025
Vernisáž výstavy:
21. 11. 2024
Vystavujúci autori a autorky:
skupinová výstava
Kurátorky:
Ľudmila Kasaj Poláčková, Andrea Pleidel
Vytvárame si rôzne predstavy o svete, ktorý nikdy nebol… a ten skutočný, ktorý bol, neexistoval. Lebo vtedy sme ešte nežili, takže to nevieme objektívne posúdiť… ale, vždy môže byť horšie, veď netreba mať názor na všetko, nie? Ak si ho treba urobiť, najlepšie na internete, tam je všetko, a to doslovne!
Zrazu žijeme v bubline, kde 100 – štvrtok = 16, Zem je plochá a Galileo a Kopernik boli šialenci, smrteľné choroby sa dajú liečiť sódou bikarbónou, holubica mieru je zrazu len zbytočný stratený symbol, skutočné vojnové konflikty sú „len“ deepfake titulkom a na svete žijú iba „lepší“ ľudia a ovce. Dehumanizácia v priamom prenose, podporená absenciou kritického myslenia a polarizovaním spoločnosti s hrozbami hybridných vojen, je dennodenným obrazom.
Výstava bez názvu nie je v žiadnom prípade návodom a ani riešením na novodobé spoločenské nástrahy, s ktorými sa borí John Valaška so svojou rodinou. Výstava je vtipno-smutným alebo smutno-vtipným a možno aj kritickým pripomenutím, že by sme nemali zabudnúť na obyčajnú čLOVEčinu.
Rozprávame príbehy, rozprávky… Všetci máme názor, všetci vieme lepšie, čo je schované niekde pod povrchom, „lebo vieme“. Cez rôzne ilúzie sa utvrdzujeme v tom, že všetko je a bude zlé, ľahko generalizujeme, pravda nás prestala zaujímať, cez osobné pocity hnevu a frustrácie popierame základy logiky. Neveríme autoritám, či už je to učiteľ, lekár, profesor, vedec… Začali sme sa oddeľovať, strániť, rozvracať rodiny a v rodine. Veríme si tak silno, ako silno si neveríme, nahovárame si všeličo o sebe aj o druhých, všetko je vlastne easy a ťažko si priznávame fakt, že svet je komplikované miesto.
Nemáme čas myslieť/zamyslieť sa, lebo sme frustrovaní a vyživovaní sebaklamami. Všetko tu padne, no neexistuje žiadne riešenie, lebo sa utvrdzujeme vo vlastnej traumatickej beznádeji, ale, „našťastie“, to nie je naša vina. Opovrhujeme ľuďmi a nemáme záujem zmeniť sa. Sťažujeme sa na polarizáciu a sami k nej prispievame. Prekáža nám naša hrubosť, ale aj tak hrešíme. Prekáža nám beznádej, ale sami ju živíme. Aký je recept na funkčnú spoločnosť, dnes?