Robert Bielik (Omnia et nihil)

Samostatná výstava maliara Roberta Bielika (1963) je jeho prvou prezentáciou v Reprezentačných sálach Nitrianskej galérie. Autor nie je presvedčený o svojej nesmrteľnosti, v ktorú ako ľudia chceme radi veriť. Opak je pravdou, uvedomuje si svoju ľudskú konečnosť a cez maľbu si ju aj verejne priznáva. Maľovanie je pre neho prostriedok meditácie nad pominuteľnosťou. Vysnené, hypoteticky absurdné maliarove simulácie (v zmysle „čo by bolo, keby…“) fascinujú, poburujú. No v živote je najabsurdnejšie to najreálnejšie. Človek je tvor plný očakávaní, ktoré ho často brzdia v slobode mysle či tela. Osobné frustrácie nás odsudzujú od seba samého a izolujú nás od možného celistvého prežitia života. Aký je naplnený život? Uspokojenie duševných, materiálnych, telesných túžob? Alebo je to oveľa zložitejšie či, naopak, jednoduchšie? Nestačilo by dožiť sa svojho vlastného konca bez hnevu na seba, na svet?

V technologickom dialógu s historickou maľbou, kde sú často predlohou fotografie, žije autor vlastný (umelecký) život nezávisle od nálad výtvarnej scény. Zobrazuje ľudí, ktorí majú v jeho živote dôležité miesto, ale pripomína aj smrť (i predsmrtné okamihy) či vyrovnávanie sa s ňou, oslobodzuje sa od (ne)konečnosti. V zobrazeniach, morí, lesov, zvierat dokáže vymaľovať tiché napätie, tak príznačné pre človeka.

Autor výstavy je najradšej sám ako pozorovateľ vlastných vnútorných pohybov. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v rokoch 1987 – 1993 (pod vedením R. Sikoru). Pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Napísal dvanásť kníh, posledná – Zorné pole tmy – vyšla v zime 2019, to čo nedopovie v maľbe, dopíše.