Medzimesto(m) telom(a)krajinou

Výstava predstavuje diela troch študentiek a jedného študenta Katedry maľby Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, ktorej vedúcim je doc. Mgr. art. Ján Triaška, ArtD. Odbor maľby nájdeme ešte na univerzitách v Bratislave a Košiciach, avšak tvorba študentov a absolventov „banskobystrickej školy“ patrí v ostatných rokoch k tomu najzaujímavejšiemu, čo sa na poli slovenskej mladej maľby deje – o čom svedčia aj rôzne ocenenia a výstavy. 

Výstava nie je „prieskumovou“ prehliadkou školských prác, ako to často vidíme na podobných prezentáciách. Nemá ani ambíciu komplexne zmapovať aktuálne dianie na Katedre maľby FVU. Je skôr kurátorskou sondou do jednej z viacerých množín ideových, tematických a formálnych prístupov študentov výtvarného umenia. Cieľom inštalácie v pomerne dynamickom priestore Galérie mladých nie je izolovaná prezentácia autorov, ale snaha o dialóg – spojenie v ich rozmanitosti.

Vybrané diela tematicky oscilujú na trajektórii mesto – človek/telo – krajina, z čoho vychádza aj názov výstavy. Nájdeme v ňom tiež slovo „medzimesto“ ako odkaz na skutočnosť, že vystavujúci síce študujú v Banskej Bystrici, no žijú na rôznych miestach Slovenska. Autorky a autor zobrazujú stopy či zásahy človeka do mestskej a prírodnej krajiny, skúmajú vzťah ľudí a prírody, vyjadrujú potrebu jej ochrany, zaoberajú sa osobnou a kolektívnou históriou a pamäťou, plynutím času a procesuálnosťou – a to všetko z pohľadu dnešných dvadsiatnikov. 

Dávid Bátora v cykle malieb Disrepair zobrazuje ruiny Bárciovského kaštieľa, jedného z troch šľachtických sídiel historickej Radvane, ktorá je dnes súčasťou Banskej Bystrice. Kedysi honosná stavba v dôsledku nezáujmu o naše kultúrne dedičstvo mizne v bujnejúcej vegetácii, fragmenty architektúry sa rúcajú, príroda si berie späť svoj priestor. Zaujímavý je tu aj materiálový experiment s parafínom premiešaným s čiernym uhlím a so zelenkastým pigmentom získaným z odvaru zo slnečnicových semienok. Bátorova tvorba je zastúpená aj diptychom z cyklu Fázy mesta. Dobovú fotografiu Topoľčian premaľoval pomocou šablón, no pre ich posun je zobrazenie danej lokality narušené a nezodpovedá realite. Cyklus je kritickým komentárom k necitlivým prestavbám či asanáciám historických štvrtí miest na Slovensku.

Natália Šimonová sa vo veľkoformátových maľbách z cyklu Kurátori v klietke snaží vyjadriť pocity mladých teoretikov umenia, s ktorými spolupracuje, a takto im vzdať hold. Osamelosť, pocit uväznenia vo virtuálnom priestore či nemožnosť ovplyvniť dianie vo svete sú generačnými pocitmi súčasnosti. Šimonová pracuje s kolektívnou a osobnou pamäťou v súvislosti s mestskou krajinou a urbánnymi štruktúrami, konkrétne s fragmentmi detských ihrísk z čias socializmu. Autentické preliezačky a šmykľavky zbiera a zakomponováva do inštalácie svojich diel. V menších formátoch na výstave analyzuje deštrukciu obrazu pomocou netypických maliarskych materiálov. Pleseň a najmä hrdza, ktorú nájdeme takmer vo všetkých jej dielach, ju zaujímajú pre ich nepredvídateľnú procesuálnosť a vizuálne zaujímavé kvality.

Monumentálne farebné akvarely na papieri z cyklu Inakosť v rovnakosti v priestore schodiska sú dielami Dominiky Škorvánekovej, ktorá zachytáva krajinu cez filter fyzického odstupu – pohľadu z okna autobusu alebo vlaku. V políčkach pripomínajúcich sekvencie filmového obrazu spája rôzne protiklady – blízkosť a vzdialenosť, absenciu a prítomnosť, stálosť a premenu. V Galérii mladých ďalej nájdete výber menších čiernobielych malieb tušom (niekedy v kombinácii s kávou) z cyklu Krehkosť. Škorváneková sa v nich zaoberá spätosťou tela s krajinou a estetikou prírody, rôznymi atmosférickými javmi a ťažko zaznamenateľnými premenami krehkého, pominuteľného okamihu. Rastlinné motívy tu organicky prerastajú do ženskej figúry a prírodných štruktúr, realistické zobrazenie sa prelieva do abstrakcie. 

Na obrazoch z cyklu Materina duša vidíme neurčité ženské torzá. Krajina tela sa rozpíja ako tuš, ktorým Kristína Záhorová tieto autoportréty maľuje. Zachytáva premenlivosť ženského tela, snaží sa zvečniť prchavosť okamihu a vyjadruje túžbu po prírodnej nespútanosti. V neustálom plynutí a kolobehu života sa aj naše telesné schránky menia, krásne vo svojej nedokonalosti. Použité tuše sú vyrobené z rôznych rastlín a plodov nájdených na prechádzkach prírodou. Pre autorku majú aj hlboko osobný význam, keďže jej stará mama sa venovala bylinkárstvu a ďalšie generácie žien v tejto rodinnej tradícii pokračujú. Výber menších formátov je ukážkou Záhorovej experimentov s možnosťami techniky akvarelu. Ich výsledkami sú obrazy, v ktorých sa organické štruktúry tekuto menia na abstraktné motívy.