Galéria hudby — jeseň 2022

28. september 2022 o 18.00 hod.
VENI Ensemble

VENI Ensemble je od začiatku svojej existencie (1987) istým spôsobom viac platformou, na ktorej sa zo symbiózy „radikálnych“ skladateľov a „osvietených“ hráčov rodia zaujímavé hudobné koncepty a projekty (za 35 rokov existencie sa v ňom vystriedalo viac ako 250 domácich aj zahraničných umelcov), než „klasickým“ ansámblom s „pevnou hierarchiou“ a „deľbou práce“ medzi tými, čo „len komponujú“ a tými, čo „len hrajú“. A teda aj programy, ktoré súbor prezentuje majú veľmi rôznorodé zameranie a podobu, tak čo sa týka veľkosti aj charakteru obsadenia, ako aj hudby, ktorú sprostredkúvajú (v ideálnom prípade) zvedavému a otvorenému poslucháčovi. Spoločným znakom všetkých týchto snažení je túžba experimentovať a – povedané slovami jedného z najsilnejších inšpirátorov zakladateľov ansámblu, Johna Cagea – „robiť veci, ktoré ešte neboli urobené“…

Aj tento rok VENI ensemble prezentuje (čo do obsadenia) dva typy koncertov: „malé“ a „veľké“. Vzniká tak pomerne značná flexibilita v ponuke hudby rozmanitým (často aj netypickým) koncertným priestorom.

O programe 

Do Nitry prichádza s jedným zo svojich „malých“ programov v štvorčlennom obsadení. Na koncerte odznejú tri sólové inštrumentálne skladby, jedno trio a jedno kvarteto, ktorého vznik je podmienený daným okamihom, to znamená, že sa vždy nanovo kreuje „komponovaním v reálnom čase“, ako reakcia na „tému“, ktorá predtým zaznie v elektronickej stope.

Napriek tomu, že štyri prezentované skladby, ktoré majú konkrétneho autora s konkrétnou poetikou a konkrétnym dátumom vzniku predstavujú na prvý pohľad veľmi rozdielne svety a umelecké koncepcie (dve z nich – Matej a Rebelo – sú zachytené v netradičnej notácii ako „otvorené diela“, čiže ich interpretácia vždy prinesie variantné riešenia, zatiaľ čo dve iné – Fenn a Sciarrino – predstavujú „klasické partitúry“ s jednoznačným rozdelením úloh medzi toho, kto ich vytvoril a toho, kto ich má zahrať), spôsob, akým sú začlenené do programu koncertu z nich vytvára akúsi suitu s vyváženými proporciami a parametrami kontrastu, podobnosti, či nadväznosti…, pričom veľmi dôležitým stmeľujúcim prvkom je aj päť krátkych elektronických „ritornelov“, pochádzajúcich z Matejových „jaskynných piesní“, ktoré sú vpletené medzi štvoricu inštrumentálnych vstupov a záverečnú „kódu“.

Takto postavený program vychádza z myšlienky, ktorú súbor artikuluje v mnohých svojich programoch už od roku 2003: vnímať koncert nie ako „prehliadku“ rôznych skladateľských činov a interpretačných výkonov, ktoré publikum „oceňuje“ väčším, alebo menším potleskom, ale ako hlboké vnorenie sa do ničím nerušeného toku HUDBY, ktorá rezonuje s tradičným orientálnym ponímaním umenia ako prostriedku na (povedané opäť slovami Johna Cagea) „utíšenie našej mysle a srdca a ich uspôsobenie na vnímanie božských vplyvov“.

4. október 2022 o 18.00 hod.
Pro musica nostra Nitriensi

Mária Tajtáková absolvovala štúdium spevu na Konzervatóriu v Bratislave a vokálnu interpretáciu na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Neskôr pokračovala v doktorandskom štúdiu so zameraním na francúzsku lyrickú operu. Spolupracovala so Štátnym divadlom v Košiciach, Teatro della Luna v Miláne, Teatro San Babila v Miláne, Teatro Araldo v Turíne, Teatro Barocco v Altenburgu, Laxenburgu a Badene bei Wien, a i. V rámci komornej hudby sa špecializuje na interpretáciu piesní z konca 19. storočia až po súčasnú hudbu (Dvořák, Fauré, Duparc, Debussy, Strauss, Berg, Schönberg, Poulenc, Milhaud, Messiaen). Zvlášť sa venuje prezentácii vokálnej tvorby slovenských skladateľov (Bella, Schneider-Trnavský, Moyzes, Suchoň, Jurovský, Holoubek, Kardoš, Zimmer, Zeljenka, Hrušovský, Martinček a i.). 

Eva Garajová absolvovala spev na Konzervatóriu v Bratislave a ďalej študovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Neskôr sa zdokonaľovala v Osime, Štutgarte a v Buffale. Počas svojich zahraničných stáží účinkovala i v Taliansku, Nemecku, Španielsku, Kanade a v USA ako Lukrécia v opere Benjamina Brittena The Rape of Lucretia. Členkou Komornej opery v Bratislave sa stala ako študentka VŠMU a roku 1995 debutovala ako Olga v opere Eugen Onegin v Banskej Bystrici. V tom istom roku začala spolupracovať so Štátnou operou Praha. V roku 2000 získala prestížnu Cenu Masarykovej akadémie umení a Cenu Gustava Mahlera Európskej únie za umenie. Pravidelne účinkuje so špičkovými symfonickými a komornými orchestrami, predovšetkým so Slovenskou filharmóniou a Štátnym komorným orchestrom Žilina. Od roku 2002 spolupracuje s klaviristom Marianom Lapšanským. 

Marián Lapšanský upozornil na seba ešte ako študent Konzervatória v Bratislave a následne ako poslucháč Akadémie múzických umení v Prahe, kedy sa stal absolútnym víťazom na Smetanovej klavírnej súťaži v Hradci Králové a získal Cenu za najlepšiu interpretáciu diel W. A. Mozarta (1971) a neskôr tiež Cenu Anda-Bührle (1972) na majstrovských kurzoch Géza Andu v Zürichu. Vo svojom vzdelávaní pokračoval formou postgraduálneho štúdia na Konzervatóriu P. I. Čajkovského v Moskve. V súčasnosti je Marian Lapšanský pravidelným hosťom na mnohých prestížnych koncertných platformách vo svete, účinkujúc s renomovanými orchestrami ako Česká filharmónia, Symfonický orchester hl. m. Prahy FOK, Pražský komorný orchester, Slovenská filharmónia, Orchestre de la Radio Suisse Romande, Dresdner Staatskapelle, Tokyo Metropolitan Symphony Orchestra a mnohé ďalšie. Spolupracoval s dirigentskými osobnosťami ako Jiří Bělohlávek, Roberto Benzi, Oliver Dohnányi, Ken Ichiro Kobayashi, Zdeněk Košler, Libor Pešek, Alexander Rahbari, Ľudovít Rajter, Emmanuel Villaume a iní. Interpretačné umenie M. Lapšanského je zachytené na početných rozhlasových, televíznych i štúdiových nahrávkach. V ostatných rokoch koncertoval v Japonsku, Španielsku, Poľsku, Kanade, Turecku, Grécku, Egypte, Juhoafrickej republike, Maďarsku či Kuvajte. Marian Lapšanský zohráva pozoruhodnú úlohu ako organizátor slovenského hudobného života, o. i. ako umelecký riaditeľ Medzinárodného festivalu Musica nobilis a prezident Medzinárodnej klavírnej súťaže. J. N. Hummela v Bratislave. Donedávna pôsobil ako generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie. K jeho ďalším záväzkom patrí aj pedagogická činnosť na vysokých hudobných školách v Bratislave a Prahe a prednáša aj na zahraničných univerzitách (Japonsko, USA a iné).

O programe

Cigánske melódie patria bezpochyby k vrcholom skladateľovej piesňovej tvorby. Dvořák v nich dosiahol oveľa presvedčivejšie prepojenie vokálnej zložky a klavírneho sprievodu ako vo svojich predchádzajúcich piesňových cykloch a úspešne sa vyrovnal s deklamačnou stránkou zhudobnenia textu. Básne sú vybrané a zoradené podľa zákona kontrastu, strieda sa v nich pestrá paleta nálad a vytvárajú vyvážený koncertný cyklus. Každá pieseň je koncipovaná tak, aby jej výraz čo najlepšie charakterizoval textovú predlohu. Z hľadiska melodiky a harmónie sa Dvořák nijako nesnaží napodobňovať špecificky cigánsky folklór, štylizácia piesní skôr nadväzuje na všeobecne ľudové rysy textovej predlohy. V klavírnom parte však možno zaznamenať prvky typické pre nástrojový sprievod slovenských ľudových piesní, najmä charakteristický spôsob hry na cimbal, ktorý si neskôr výnimočne obľúbil aj Leoš Janáček. 

Cyklus Cypřiše v zachovanom rukopise obsahuje osemnásť piesní. Dvořák z tejto kolekcie dôkladne prepracoval osem skladbičiek, z ktorých po čase vznikli Piesne milostné op. 83. Vo všetkých piesňach novovzniknutého cyklu je zachovaný pôvodný hudobný obsah a aj konštrukcia melodic- kých línií. Na niektorých miestach, kde skladateľ pôvodne uplatňoval väčší dôraz, v tomto výbere redukuje ostrý zvuk a zamieňa ho uchu príjemnejšími harmonickými vzťahmi. Zjednodušuje a zjemňuje takisto aj klavírny sprievod, aby väčšmi prispôsobil hudobnú stránku textovej. Slová piesní totiž pochádzajú z nežnej romantickej básnickej zbierky Gustava Pflegera-Moravského. Celkový charakter Dvořákových Piesní milostných je harmonickejší, melodickejší a spevavejší, než pôvodný cyklus Cypřiše. Skladateľ sa akoby postupne zmieruje s nešťastím v láske a jeho hudba už nie je taká dramatická. 

Trojlístok Dvořákových piesňových cyklov doplnia Moravské dvojzpěvy op. 32. Skladateľ ich začal komponovať na popud pražského veľkoobchodníka a mecenáša Jána Neffa, v ktorého rodine pôsobil ako učiteľ hry na klavíri. Neff a jeho žena Mária boli veľkými hudobnými nadšencami a z času na čas prevádzkovali malé domáce koncerty, na ktorých spievali dvojhlasné piesne. Dvořák sa spomínaných produkcií zúčastňoval v úlohe sprevádzajúceho klaviristu. Jedného dňa Neff skladateľovi navrhol, aby pre obsadenie dva hlasy a klavír upravil niektoré moravské ľudové piesne z preslávenej zbierky Františka Sušila “Moravské národní písně s nápěvy do textů vřaděnými”. Dvořák najprv súhlasil, ale potom sa rozhodol, že namiesto úprav už existujúcich nápevov použije iba texty týchto piesní, ktoré zhudobní úplne nanovo. Vznikol tak prvý cyklus Moravských dvojspevov, jeden z najoriginálnejších prejavov Dvořákovej hudobnej fantázie. Zachytáva všetky výdobytky skladateľovej hudobnej reči: unikátnu prácu s rytmom a melodickými intervalmi, dôslednú imitačnú techniku, polymelodickosť a aj precízne umenie kontrastu.

6. október 2022 o 18.00 hod.
Baroque Goes Jazz Trio

Baroque Goes Jazz Trio je autorský projekt flautistky Lenky Molčányiovej, ktorá sa rovnako virtuózne pohybuje na poli starej hudby a jazzu. Už počas štúdia zobcovej flauty a jazzového saxofónu na zahraničných školách rada miešala tieto dva štýly, keďže ich spája najmä umenie improvizácie. V triu s vynikajúcimi multižánrovými hudobníkmi – huslistom Jánom Kružliakom ml. a klaviristom Milošom Bihárym – sa predstavili prvý krát v r. 2020 na koncerte v rámci festivalu Viva Musica! s vlastnými aranžmánmi skladieb barokových a jazzových autorov ako Johann Sebastian Bach, Henry Purcell, G.Ph. Telemann, Claude Bolling, či Oscar Peterson. Repertoár tria zahŕňajú aj originálne podoby diel, ktoré v tomto nástrojovom obsadení nadobúdajú iný charakter a súčasťou sú taktiež autorské kompozície Lenky Molčányiovej inšpirované oboma žánrami. Hlavnou myšlienkou tohto projektu je osviežiť interpretáciu starej hudby a jazzu a poukázať predovšetkým na hravosť improvizácie a komunikáciu medzi spoluhráčmi. 

12. október 2022 o 18.00 hod.
Paľa a Paľová

Milan Paľa je jednou z najvýraznejších postáv dnešnej hudobnej scény. Spôsob jeho hry je unikáty a odborná verejnosť ho radí medzi najpozoruhodnejšie talenty mladej generácie.

Už počas štúdia na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici, neskôr Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni a na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne získal na európskych súťažiach rad ocenení i medzinárodnú pozornosť. Zásadný vplyv na formovanie jeho hudobného prejavu mala spolupráca so skladateľmi. Tá vyústila k vzniku množstva skladieb „šitých na mieru“ mladého huslistu. Milan Paľa rovnako majstrovsky ovláda aj hru na viole a v súčasnosti je vyhľadávaným interpretom pre uvádzanie nových diel pre oba nástroje. V oblasti interpretácie novej hudby sa predstavil na viacerých prestížnych pódiách (ISCM World New Music Days, 28. Muzički Bienale Zagreb, Arcus Temporum, Melos-Étos).

„Enfant terrible sólových huslí“, ako bol raz Milan Paľa v rozhovore nazvaný, je autorom viacerých unikátnych projektov CD nahrávok (Violin solo 1 – 5, Slovak Violin Concertos, Cantūs Moraviae). S klaviristom Ladislavom Fanzowitzom sa venuje nahrávaniu kompletných sonát pre husle a klavír rôznych svetových autorov (Brahms, Beethoven, Suchoň, Grieg, Šostakovič, Bartók).

Samostatné miesto v tvorbe Paľu zaujíma unikátny nový nástroj – päťstrunové husle „milanolo“ (obohatené o spodný violový register), na ktorých nahral už dva CD tituly s názvom Milanolo (2016) a 4 Milanolo Concertos (2018).

Katarína Paľová študovala na Konzervatóriu v Žiline v odboroch hra na klavír a dirigovanie. V rokoch 2013 – 2018 študovala hru na klavír na Janáčkově akademii múzických umění v Brne. V súčasnosti je doktorandkou na VŠMU v Bratislave. Počas štúdií absolvovala majstrovské kurzy u Eugena Indjića, Alexandra Serdara, Daana

Vandewalle, Jonathana Powella a i. Bola členkou študentského ansámblu pre súčasnú hudbu Veni Academy (M. Lejava), s ktorým účinkovala na festivaloch ISCM World New Music Days 2013, Melos Étos. CD ansámblu Rolling Tones/In zarter Bewegung získal cenu Radio_Head Awards v kategórii Klasická hudba (2013).

 Paľová sa zameriava najmä na hudbu 20. a 21. storočia s akcentom na diela menej hrávaných či zabudnutých autorov (Samuil Feinberg, Nikolaj Roslavets, Giacinto Scelsi, Jean Guillou, Alfred Patera, Valentin Bibik, Toru

Takemitsu, Pascal Manolios). Premiérovala niekoľko skladieb slovenských autorov (Iršai, Manolios), a zároveň uviedla množstvo diel zahraničných autorov v slovenskej či českej premiére. Ako sólistka i komorná hráčka účinkovala na viacerých pódiách a festivaloch na Slovensku i v Čechách (Konvergencie, Moravský podzim, Albrechtina, Levočské babie leto, Stanica Žilina-Záriečie, koncertný cyklus Ensemble Opera Diversa a i.).

Nedávno v spolupráci s manželom Milanom Paľom nahrala albumy s tvorbou pre husle a klavír Samuila Feinberga, Leoša Janáčka, Valentina Bibika, Alfreda Schnittkeho a Pascala Dusapina, ktoré vyšli vo vydavateľstve Pavlík Records.

O programe 

Koncert v prevedení dvojice M. Paľa a K. Paľová poslucháčov oboznámi s komornou tvorbou velikána českej hudby 19. a 20. storočia, s tvorbou pre husle a klavír moravského skladateľa Leoša Janáčka. Práve Janáček je považovaný za zakladateľa moravskej skladateľskej školy. Bol skladateľom, teoretikom, pedagógom a zberateľom ľudových piesní. Výskum na vidieku a ľudová hudba boli pre Janáčka dôležitým inšpiračným zdrojom v jeho kompozičnej tvorbe. Janáček bol len o trinásť rokov mladší od Dvořáka, mohli by sme predpokladať, že sa kompozične priklonil k trendu romantizmu, no opak bol pravdou. Jeho reč bola bližšia mladším skladateľom Bartókovi, Szymanowskému či Kodálymu.

Romanca vznikla ešte počas Janáčkových štúdií na Lipskom konzervatóriu (1879). Zachovala sa ako jediná zo sedemčasťovej zbierky. Janáček ju písal pod vplyvom mladíckej lásky k Zdenke Schulzovej. Dumku napísal o rok neskôr (1880), môžeme v nej počuť slovanské hudobné prvky.

„Sonátu houslovou napsal jsem v počátku války 1914, když jsme Rusy čekali už na Moravě.“ Je to jediná zachovaná Sonáta pre husle a klavír z jeho tvorby. Dielo nesie nepopierateľne rozpoznateľný originálny jazyk autora s rytmickými „sčasovkami“ (krátkymi a často ostinátnymi hudobnými motívmi) a melodikou opierajúcou sa o „nápěvky mluvy“ (prirodzenú intonáciu ľudskej reči). Po mnohých zásadných revíziách bola Sonáta publikovaná až v roku 1922. Premiéra sa konala 24. apríla 1922 na koncerte Mladej moravskej hudby v Brne v podaní huslistu Františka Kudláčka a klaviristu Jaroslava Kvapila. Zaujímavosťou je, že premiérovým zahraničným interpretom bol Paul Hindemith, a to už v roku 1923 vo Frankfurte.

Podnetom k vzniku Rozprávky pre violončelo a klavír (1910, rev. 1923) bola Rozprávka o cárovi Berendejovi, epická báseň Vasilija Žukovského. Janáček sa vo svojej tvorbe nechal výrazne inšpirovať ruskou literatúrou, ale aj hudbou, takže farebnosť a zvukové kúzlo jeho skladby sa vyrovnajú Rimskému-Korsakovovi či ranému Stravinskému.

26. október 2022 o 18.00 hod.
Kristína Smetanová

Kristína Smetanová študovala hru na klavíri na ZUŠ v Stupave a ZUŠ Hálková v Bratislave. Už v detstve prejavovala záujem aj o kompozíciu a pri prvých pokusoch písania vlastných skladieb ju sprevádzali významní slovenskí hudobní skladatelia, ako Víťazoslav Kubička a Ilja Zeljenka. V rokoch 2008–2014 študovala na Konzervatóriu v Bratislave klavír a kompozíciu. Absolventskou prácou z kompozície bola Symfónia začarovných bytostí. V roku 2019 bola prijatá na doktorantské štúdium na VŠMU so zameraním na klavírnu tvorbu Les Six. Počas svojich štúdii získala niekoľko cien ako napríklad 1.miesto na medzinárodnej súťaži v Taliansku Citta di Barletta, cena Grand Prix (absolútny víťaz) na medzinárodnej súťaži vo Viedni The 21st. Century Art, alebo 1. miesto na Yamaha Scholarship Award.Ako sólistka sa predstavila po boku orchestra Capella Istropolitana, Košickej filharmónie, či orchestra VŠMU. Sólový recitál odohrala v rámci festivalu VIVA Musica a Piano Days, vystúpila aj na festivale Konvergencie 2022. V komornej hudbe sa realizuje najmä v klavírnom zoskupení Devanas Duo spolu s Júliou Stahl Novosedlíkovou. V roku 2021 vydali svoje debutové CD so súčasnou tvorbou pre 4-ručný klavír.Mimo klasickej hudby pôsobí ako speváčka a klávesáčka v zoskupení Chick2Chick trio, pre ktoré napísala aj niekoľko piesní. Koncertovala napríklad s Richardom Müllerom, Katarziou, Tolstoys, Genius Locci a najnovšie v kapele Quatro Emocione kde hrá na vocaloid.

O programe 

Umenie v hlavnom meste Francúzska bolo zásadnou tepnou, okolo ktorej pulzoval spoločenský i kultúrny život Paríža. Schádzajúce sa skupinky intelektuálov a umelcov postupne formovali nové umelecké smery (kubizmus, surrealizmus, impresionizmus), ktoré nás významne ovplyvňujú i v súčasnosti. Šestica mladých skladateľov v zložení Georges Auric, Louis Durey, Arthur Honegger, Darius Milhaud, Francis Poulenc a Germaine Tailleferre chcela pod vplyvom myšlienok Jeana Cocteaua priniesť do hudby niečo nové. Kritik Henri Collet zoskupenie označil ako Les Six, na Slovensku o nich hovoríme ako o Parížskej šestke – skupine skladateľov, ktorá nechcela nadviazať na wagnerianizmus ani uberať sa cestou atonality a dodekafónie Druhej viedenskej školy (Schoenberg, Berg, Webern). Chceli tvoriť hudbu francúzsku, plnú jej klasicistickej dilikátnosti, s prvkami jazzu, folklóru, kaviarenskej a cirkusovej atmosféry, hudbu, ktorou Paríž reálne žil. Skladby dnešného koncertu predstavujú výber z ich komornej klavírnej tvorby, ktorá v sebe ukrýva množstvo nuáns. 

George Auric písal opery, balety, ale i filmovú hudbu, dokonca bol niekoľko rokov aj riaditeľom Parížskej opery. Sonatine ukazuje spôsob narábania so zaužívanými klasickými štruktúrami, do ktorých prenikajú prvky súčasnosti – ako môžeme počuť v pomalej kvázi kaviarenskej druhej časti Sonatiny. Nocturnes Francisa Poulenca sa na koncertných pódiách nevyskytujú často. Osem noktúrn sa zvykne hrať po častiach, málokedy zaznejú ak celok, sám Poulenc im dal podtitul Pour servir de Coda an Cycle. V kontraste k romantizujúcim Chopinovým a Faurého nokturnám sú tie Poulencove hudobnými obrazmi nočných scén privátnych a verejných stretnutí v meste. Deux Etudes op. 29 patria medzi skoršie diela Louisa Dureya. Na záver koncertu zaznie kompozícia Le Tombeau de Couperin, ktorú napísal učiteľ predchádzajúcich skladateľov – Maurice Ravel. Šesťčasťovú suitu skomponoval medzi rokmi 1914 – 1917, pričom každá časť je venovaná jednému z jeho priateľov. Viac ako o homage s odvolávaním sa na dielo Francoisa Couperina ide o homage na francúzsku barokovú hudbu.