Dostatočne ďaleko / Far Enough

Drozofilu obyčajnú poznáme všetci. Záplava zmätene poletujúcich drobných „vínnych mušiek“ sa znenazdajky objaví akoby „z ničoho“ pri zabudnutom ovocí, sladkých nápojoch či alkohole. Sú medzi nami, ale zároveň sú také nenápadné, akoby ani neboli. Kým nám zrovna nevlezú do pohára alebo nás nepošteklia v nose, sotva si na ich existenciu spomenieme. Napriek tomu, že väčšina z nás má potrebu sa ich okamžite zbaviť, vie byť tento dvojkrídlový hmyz vďaka svojej nenáročnosti a genetike užitočný a dokonca aj často využívaný a populárny v laboratóriách ako vhodný modelový organizmus pri rôznych vedeckých výskumoch a mnohých štúdiách, napríklad ľudských ochorení.

Andrea Rošková sa vo svojej tvorbe opakovane a dlhodobo vracia k otázke fungovania a prítomnosti človeka v spoločnosti. Úprimne ju zaujímajú otázky na rozmedzí sociálneho a osobného, intímneho, ale aj pocity a frustrácie, ktoré jedinec v sociálnom prostredí zažíva. Skúma hranice medzi jeho činnosťou, pôsobením v systéme a jeho komfortnou zónou. Potrebou byť užitočným a neviditeľným zároveň. Byť súčasťou čohosi, no zároveň byť ukrytý. Kde je „dostatočne ďaleko“? Z akej vzdialenosti vieme byť ešte nepozorovaní, a predsa stále aktívni tak, aby to bolo pre nás prijateľné a cítili sme sa vo svojom prostredí prirodzene a bezpečne? Nebyť videnými, užívať si prítomnosť bez pocitu zodpovednosti. Trápnosti.

Súčasťou výstavy je performancia, inšpirovaná životom drozofíl vo vedeckom prostredí, kde sa väčšinou chovajú v uzavretých sklených nádobách. Autorka sama tieto drozofily chovala a pozorovala ich život, interakcie, správanie, kolobeh. Tanečno-kresbová performancia zobrazuje rozličnosť životov rôznych ľudí v jednom systéme, do ktorého sa dostali náhodným výberom – čisto len narodením. Zachytáva tieto
osoby/muchy v ich celom životnom cykle – od vajíčka, cez larvu, kuklu, dospelého jedinca až po smrť. 

Kresby, maľby, skicáre, zápisky, texty, fragmenty pozdĺž schodiska vychádzajú z pocitov a života zdravotne znevýhodneného Juraja, s ktorým autorka pravidelne vedie dialógy, a tiež z jej vlastných pocitov a z okolia, ktoré ich formuje.

Hapticko-senzorická inštalácia zachytáva kombináciu vnemov, veľmi dobre poznaných, no možno mätúcich. Nestabilná podlaha, vlhkosť, ťažká vôňa, kúpeľňové závesy; stromčeky, ktoré nie sú stromčekmi, kachličky, ktoré nie sú kachličkami, trávnik, ktorý nie je trávnikom. Divák môže pociťovať zmätenosť, kde sa vlastne nachádza – je v interiéri, v exteriéri či vo svojom vlastnom, osobnom „interiéri interiérov“?