Elvíra Antalová — Družstevné polia I.

V zbierkach Nitrianskej galérie sa nachádza 24 malieb Elvíry Antalovej (rod. Knotkovej), prevažne zo 60. a 70. rokov 20. storočia (okrem jednej – Paučina Lehota z roku 1956). Napriek tomu, že olejomaľba Družstevné polia I., pochádzajúca z konca 70. rokov 20. storočia, nepatrí k ranej tvorbe autorky, maliarsky spracovaný motív evokuje prechod medzi konkrétnym, realistickým zobrazením krajiny, charakteristickým najmä pre 50. roky, a abstraktným zachytením prírody, typickým pre neskoršie obdobie. 

Na pozdĺžnom formáte plátna je zobrazený pohlaď na údolie s vidieckymi domami, ktoré sú obohnané pásom vrchov, v popredí dominujú žlté polia. Výjav je vytvorený farebnými plochami od menších, zachytávajúcich architektúru dedinských domov s detailom naznačených okien, po väčšie v odtieňoch hnedej, zelenej, žltej (okrovej) v partiách vrchov a polí. Nechýbajú čierne kontúry ohraničujúce jednotlivé plochy, ktoré sa stali jedným z typických znakov autorkinho maliarskeho rukopisu. 

Maľba Družstevné polia I. pochádza pravdepodobne zo série, do ktorej by sme mohli zaradiť aj obraz s identickým názvom, rokom vzniku, technikou aj formátom Družstevné polia III., ktorý je v  zbierke Galérie umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch. Napriek názvu a roku vzniku, ktorý ju situuje do obdobia nastupujúcej normalizácie, nejde o typické angažované dielo, ale o snahu autorky predmetnú realitu postupne abstrahovať, zjednodušovať a štylizovať.

V Antalovej tvorbe dominovali predovšetkým motívy prírody a krajiny. V 60. rokoch chodievala spolu s manželom Eduardom Antalom a ďalšími priateľmi, maliarmi a maliarkami v  rámci zoskupenia Skupina 66 (Zuzana Rusková-Bellušová, Ján Švec, Marián Velba), každoročne na letné mesačné tvorivé pobyty do rôznych lokalít na Slovensku. Videnú realitu, z ktorej vychádzala, postupne v duchu moderny prepisovala do znakovej podoby.   

Okrem prírody a krajiny, vrátane opakujúcich sa samostatných motívov stromu (Ružový strom, Šedé stromy, Stromy a slnko) autorka pracovala aj v iných žánroch – portréty (najmä portréty dcér Zuzany a Jany), zátišia s ovocím a kvetmi, figurálne kompozície s tematikou SNP a vojny (napr. cyklus Partizáni), mímov a pantomímy. Blízka jej bola technika oleja, tempery, gvašu a akvarelu. Dôležitým výrazovým prvkom jej malieb bola špecifická farebnosť. Elvíra Antalová bola nielen maliarkou,  ale aj textilnou výtvarníčkou. Tvorila ručne tkané gobelíny, ktorým sa začala intenzívne venovať v období, keď sa stala vedúcou oddelenia textilu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Mnohé boli súčasťou interiérovej výzdoby rôznych architektonických priestorov.