Klaudia Kosziba — Najsladšie leto & September

Maľby od maliarky Klaudie Kosziby Najsladšie leto (2017-2018) a September (2008) sú dvoma rozdielnymi maľbami prírody, ktorých vznik delí jedno desaťročie.

Špecifikom pracovného procesu Klaudie Kosziby je (ne)ustály zásah do obrazu, s jeho rôznymi vrstvami, rôznymi premaľbami, rôznymi hĺbkami, rôznymi atmosférami, rôznymi náladami.

Táto akvizičná dvojica predstavuje autorku (maliarku), nefiguralistku, silne spätú s prírodou, avšak len takéto videnie tejto autorky je veľmi sploštené. Jedným z hlavných znakov Koszibinej tvorby je prirodzené striedanie nálad (melanchólií, pátosov) v zobrazení (figúry a prírody), čím vo výraze jej diela cítime napätie a náladovosť vášní existencie zafixovaných do priestoru plátna.

V precítení, v pochopení hĺbky posolstiev, jej obrazov sme nútení uvažovať o stopách interpretácie a jej samotným vyrovnávaním sa – v zmysle určenej stratégie. V maľbách sú indície, ktoré hovoria, alebo naznačujú niečo „pod povrchom“ obrazu, niečo pod povrchom situácie, či emócie. Charakteristickým rysom tvorby je detailné zachytenie fragmentu z prostredia (mýtickej, utopickej) krajiny, často doplnenej o drobný solitérny prvok (strom, hmyz, loď, figúra, listy..). Koszibina bohatá (až prirodzená) maliarska skúsenosť je svojským introspektívnym „zoomovaním“ do (aj vlastnej) samoty človeka (maliarky).

Najsladšie leto (2017-2018) je detailným zachytením momentu, jednoduchého (letného) príbehu. Pokoj a harmónia, ktoré sálajú z tohto obrazu spôsobujú až vnútorný nepokoj. Z upokojujúcej tmy zelene nádherných listov sa zrazu zjavujú nášmu oku rôzne (v)zrušujúce prvky – motýľov (azda 7 kusov babôčky admirál?). Z obrazu sála hĺbka a prepojenie autorky s prírodou. V istom momente sa nám fyzický priestor obrazu zrazu zdá nepodstatný, lebo zrazu sme v ňom uprostred, máme pocit, že sami sme v lesnej krajine, a pritom nie sme – to nás len autorka svojím talentom vidieť a zobrazovať vtiahla do vlastných hier a úvah o sebe samom (aj o prírode).

September (2008) vyznieva ako spomienka na situácie spájané s letom. Odkvitnuté čaro jesenných slnečníc je prchavou pripomienkou ich krásy, pripomienkou na letné spomienky, spomienky na mladosť, detstvo a krásu lánov žltých slnečníc. Ich odkvitnutie, stmavnutie, oznamuje príchod zimy, stagnácie, odpočinku, načerpania nových síl na prežitie, nových (ďalších) septembrov, ktoré budú navždy šteklivo-zubatou spomienkou leta a my budeme vždy uprostred toho veľkého poľa (spomienok) ako nenápadná postava.

K pochopeniu a precíteniu tvorby Klaudie Kosziby sa človek prepracováva postupne. Jej tvorba ide mimo hlavných prúdov maľby, avšak aj mimo vlastných manier. V maľbe sa stále posúva, a pritom vôbec nestráca na kvalite jej mimoriadny autorsky rukopis.