Eugen Nevan — Sediaca „V španielskom kostýme“

Eugen Nevan býva zaraďovaný k predstaviteľom slovenskej medzivojnovej výtvarnej moderny známej ako Generácia 1909, konkrétne do jej tzv. „pražskej vetvy“. Do skupiny Generácia 1909 patria aj Cyprián Majerník, Ján Želibský, Bedrich Hoffstädter, Štefan Bednár, Peter Matejka, Rudolf Pribiš a ďalší umelci nastupujúci na výtvarnú scénu v priebehu 30. rokov 20. storočia. Tento pojem zaviedol Karol Vaculík s kurátormi Slovenskej národnej galérie v roku 1964 na výstave Generácia 1909 – Svedomie doby. Nevanovo zaradenie do tohto v podstate nie úplne homogénneho zoskupenia je však vnímané aj nejednoznačne, keďže bol z nich výrazne najmladší a jeho výtvarné zameranie inklinovalo skôr ku generácii nastupujúcej až počas druhej svetovej vojny. [1]

Tvorba Eugena Nevana bola inšpirovaná francúzskym fauvizmom, spočiatku najmä tvorbou Andrého Deraina. Nevan počas štúdia na pražskej Akadémii výtvarných umení navštívil v roku 1937 Paríž, kde naňho silno zapôsobilo dielo Henriho Matissa, predovšetkým jeho zjednodušené ladné krivky ženských figúr zasadených do dekoratívnych interiérov. Nevan bol typickým figuralistom – ženské postavy dominovali jeho vyváženým obrazovým kompozíciám s plošným charakterom maľby, jasnými farbami a výraznými čiernymi kontúrami. Najčastejším motívom jeho tvorby bolo divadelné prostredie, pričom ho zaujímalo najmä zákulisie – intímne prostredie šatní s odpočívajúcimi či prezliekajúcimi sa baletkami, tanečnicami a herečkami. Napokon Nevan mal k tancu blízko – jeho manželka bola povolaním tanečnica, on sám sa začal zaoberať výrazovým tancom, stal sa členom baletného spolku a neskôr pôsobil aj ako člen profesionálnych tanečných porôt. [2]

Počas druhej svetovej vojny sa krátko venoval protivojnovej tematike, v ktorej sa čiastočne námetovo priblížil k starším kolegom z Generácie 1909. Zmena sa tu prejavila aj v útlme farebnosti jeho malieb. Vojnové výjavy však v tomto období vyvažoval pokojnejšou krajinomaľbou, neraz s odpočívajúcimi postavami. Po vojne sa vrátil k motívom z predvojnového obdobia, no jeho prejav už smeroval viac ku geometricky abstrahovanejšiemu tvaru, pozadie redukoval na minimum, až na čistú farebnú plochu, kompozícii dominovala zväčša jedna centrálna figúra. Koncom 40. rokov sa v jeho dielach objavil nový motív – vidiečanky v kroji. V dôsledku postupujúcej duševnej choroby Eugen Nevan v 50. a 60. rokoch svoju tvorbu ďalej kvalitatívne nerozvinul, vychádzal najmä z predošlých motívov, ktoré maľoval viac-menej rutinným spôsobom. [3]

Dielo zo zbierky Nitrianskej galérie s názvom Sediaca „V španielskom kostýme“ z roku 1960 patrí do neskorej fázy tvorby Eugena Nevana. Maľba zobrazuje ženu v kostýme pózujúcu na pohovke. Tvary, kompozícia i anatómia figúry sú výrazne zjednodušené, pozadie takmer monochromatické, celková farebnosť je (až na detaily kostýmu) redukovaná. V porovnaní s inými portrétmi sediacich žien z Nevanovho vrcholného obdobia (napr. Sediaca žena z roku 1938 alebo Sediaca žena z roku 1946) tu môžeme badať akúsi „unavenosť“, bezvýraznú strnulosť kompozície i maliarskeho prejavu. Zaujímavé na tomto obraze je však napriek tomu porovnanie s Nevanovými kostýmovými návrhmi z prelomu 50. a 60. rokov, napríklad s Návrhom na ženský kostým V a Návrhom na kostým toreadora II. Na maľbe z našej zbierky vidíme zvláštnu syntézu týchto kostýmových návrhov. Môžeme teda v tomto výtvarne zjednodušenom prejave a nejednoznačnom, priam rozpoltenom (a svojím spôsobom autentickom) spracovaní ústredného motívu – kostýmu – azda pozorovať prejavy Nevanovho duševného ochorenia?

Omar Mirza
Jún 2020