Daniel Fischer — Maľba v krajine No. 15 a Maľba v krajine No. 17/11

Daniel Fischer patrí medzi kľúčové osobnosti slovenského maliarstva druhej polovice 20. storočia. Od svojho nástupu na výtvarnú scénu v polovici 70. rokov si – formovaný prostredím tzv. neoficiálneho umenia – vytvoril osobitý autorský program. I keď ide o „bytostného“ maliara, v jeho rozsiahlom portfóliu možno nájsť taktiež kresbu, fotografiu, inštaláciu alebo počítačovú grafiku, ktorú uplatňoval ako vôbec jeden z prvých umelcov na Slovensku. Pre diela Daniela Fischera je charakteristický analytický a konceptuálny prístup, hĺbavosť či procesuálnosť, hľadanie podstaty veci. Ťažisko autorovho záujmu spočíva v skúmaní obrazu, v možnostiach samotného média. Fischerova tvorba naznačuje rôznorodé tematické cykly, ktoré neuzatvára, ale naopak, častokrát sa k nim vracia. Jeho diela rozvíjajú témy ako krajina, optická ilúzia, výtvarná citácia, umelecké využívanie technológií, ako aj (písaného) textu. 

Diela Maľba v krajine No. 15 a Maľba v krajine No. 17/11 sú súčasťou väčšej rovnomennej série, ktorej sa Fischer venoval od roku 1985. Jedná sa o diptychy, zložené z maľby a fotografie. Maľby pritom vznikali v plenéri, priamo uprostred prírody, a to i napriek nie veľmi priaznivým poveternostným či svetleným podmienkam (zima, sneh, tma). Fotografia nesie dokumentárny charakter, keďže autor pomocou nej zaznamenával okamih splynutia maľby s okolitou prírodnou scenériou. Maľby z diptychov No. 15 a No. 17/11 sú veľkorozmerné obrazy orientované na výšku, čo z hľadiska tradície krajinomaľby predstavuje skôr nevšedne zvolený formát. Vertikálnu orientáciu Fischer využíva zámerne, keďže dielo chápe v zmysle výseku z krajinnej reality. Autor pri uvedených maľbách taktiež nepoužíva klasické techniky, ale grafit, uhlík, PVC či kombináciu rôznych postupov. Kompozície malieb sú abstraktného charakteru, čím tvoria kontrast k fotografickej časti diptychu s realistickým zobrazením. 

Motívom No. 15 je zasnežená krajina s obytnou architektúrou v pozadí, ktorá naznačuje, že výjav sa zrejme odohráva na dedine. Tematika snehu, zasneženej prírody je vo Fischerovej tvorbe pomerne frekventovaná. Fischer sa tejto téme venoval aj vo viacerých dielach v rámci spomínanej série, ako napríklad Medzi realitou a skutočnou Skutočnosťou(1987), Hommage à L. Soutter (1987 – 1988), Hommage à L. Soutter 2 (1989) alebo Maľba v krajine No. 31 (1990 – 1991). Autor pri maliarskom spodobení zimnej krajiny využíva prirodzenú bielobu snehu, symbolu čistoty, keďže tu aplikuje len redukovanú, čiernobielu farebnosť. V kompozícii dominuje biela plocha, ktorá sa tiahne takmer celým výjavom až po hornú časť s vyčnievajúcimi konármi stromov. Fischer tento strohý výjav ozvláštňuje expresívnymi ťahmi štetca a ich niekoľkonásobným vrstvením, čím v diele stupňuje jeho emocionálne pôsobenie. Námetom pre diptych No. 17/11 bola lesná jesenná príroda. Maľba sa sústreďuje na zachytenie detailu stromu, pričom autor bodovými nánosmi svetlej farby akcentuje geometrický tvar konárov. Obraz charakterizuje sústredenie sa na hru svetla a tieňa, prekrývanie sa vrstiev či prevládajúca tmavá, zemitá farebná paleta. 

Diela zo série Maľby v krajine stoja na pomedzí land artu a action painting, taktiež rozvíjajú tradíciu plenérizmu 19. storočia a zároveň svojou spätosťou s prírodou nadväzujú aj na odkaz romantizmu. Je v nich možné nájsť množstvo asociácií z histórie umenia, napriek tomu sú tieto obrazy dokladom vyhranenej maliarskej stratégie, prinášajúcej nové možnosti v prístupe k historickému žánru krajinomaľby. Pre Daniela Fischera predstavujú jeho maľby prelínanie sa s priestorom, s ktorým vedie maliarsky dialóg. Ako sám hovorí: „proces vzniku malieb a kresieb naživo v prírode je pre mňa vždy vzrušujúcim dobrodružstvom uskutočňujúceho sa bytia, je autentickým zážitkom zmyslu / plného naplnenia, je hlbokým ponorom do prítomnosti – stavom sústredeného vedomia tu a teraz (…)“.¹