Anton Jasusch — Náladová krajina

Anton Jasusch bol najvýznamnejším predstaviteľom košickej moderny¹ a zároveň jedným z najdôležitejších osobností slovenského umenia prvej polovice 20. storočia. Vytvoril si svojský, originálny maliarsky program, ktorý staval na expresívno-secesnom prejave, abstrahovaniu tvarov, podmanivej hry s farbou a vyjadrovaniu sa k základným ontologickým otázkam, ktoré sú stále aktuálne aj pre súčasného diváka. Napriek tomu sa mu za jeho života nedostalo väčšieho uznania a pochopenia, či už zo strany odbornej alebo laickej verejnosti, jeho tvorba taktiež veľmi nevyhovovala ani neskoršiemu komunistickému režimu. Jasuschov umelecký prínos bol docenený až v nedávnom období, a to predovšetkým v súvislosti s hlbším výskumom „fenoménu“ košickej moderny.²

Vo svojej ranej výtvarnej produkcii (1908 – 1914) čerpal poučenie z dobových umeleckých tendencií, najmä symbolizmu, secesie a expresionizmu. Výrazne ho ovplyvnilo poznanie tvorby Konštantína Kővári-Kačmarika, Józsefa Rippla-Rónaia či Ferdinanda Katonu, s ktorým sa blízko priatelil. Jasusch sa v tomto období venoval prevažne maľbe krajín a motívov z každodenného života. Využíval skôr zjednodušenú obrazovú kompozíciu, pričom sa viac zameriaval na otázky farby, plochy a línie – teda zaujímal sa o problémy maľby ako takej, čo napokon skúmal počas celej svojej tvorby. Prvá svetová vojna znamenala pre Jasuscha prelom tak v osobnom živote, ako i v maliarskom programe.³ Zážitky z frontu a zajateckých táborov, rovnako putovanie domov skrz krajiny Ďalekého východu mali na neho intenzívny vplyv a  znamenali jeho obrat k existenciálnym témam, hľadaniu podstaty bytia, čo bezprostredne premietal do svojich malieb.  Práve tieto diela, vzniknuté medzi rokmi 1920 až 1924⁴, sú považované za vrchol Jasuschovej tvorby. Je pre nich charakteristická kombinácia secesno-expresívneho prejavu s modernistickým spôsobom výstavby obrazu. Maľby sú typické svojou silnou symbolikou a alegorickými výjavmi, tematizujúcimi ideu všemocného hýbateľa – nadľudskej, duchovnej, ničivej sily „určujúcej osudy vesmíru, našej planéty, ľudstva i jednotlivého človeka.“ ⁵ V obrazoch z uvedeného obdobia je často prítomný Jasuschov kritický či sarkastický postoj, ktorý používal na vyjadrenie ľudskej nemožnosti vzdorovať svojmu vopred danému osudu⁶ Po tejto významnej tvorivej perióde nadobudla autorova produkcia zrejme z dôvodu psychickej i fyzickej vyčerpanosti kvalitatívne kolísavý, konvenčnejší charakter.

Posledné výraznejšie obdobie tvorby Antona Jasuscha nastalo až v závere jeho života. V roku 1958 sa konala autorova samostatná výstava v Košiciach, ktorá opätovne predstavila diela z 20. rokov. U Jasuscha, ktorý mal až vtedy možnosť vidieť tieto maľby po prvýkrát od bratislavskej prezentácie v roku 1924, zmienená expozícia podnietila húževnatú výtvarnú produkciu.⁷ Maliar na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia vytvoril veľké množstvo nových obrazov s motívmi z vidieckeho života či druhej svetovej vojny, ako napr. výjavy z koncentračných táborov a zobrazenia partizánov. Rovnako sa venoval i krajinomaľbe, čoho dokladom je aj dielo zo zbierky Nitrianskej galérie s názvom Náladová krajina, ktoré vzniklo práve v tomto období.⁸

Jedná sa o rozmerovo komornejšiu olejomaľbu na kartóne. Jasusch najmä v záverečnej etape svojej tvorby využíval pre maľbu lacnejšie materiály ako plátno, a to zrejme z finančných dôvodov.⁹ Dielo je obdĺžnikového formátu s horizontálnou orientáciou, čím nadväzuje na dlhú tradíciu krajinárskych zobrazení. Námetom maľby je pohľad na vidiecku krajinu. Uplatňuje sa tu jednoduchá trojuholníková kompozícia, akcentovaná na stredovú os. Výjav pozostáva z troch obrazových plánov: popredie tvorí rozľahlá plocha orného poľa, v centrálnej časti sú zobrazené drevené ľudové domy, pomedzi ktoré vyrastá zeleň a posledný plán pokrýva obloha so slnkom, nachádzajúcim sa v pravej hornej časti obrazu. Dynamiku do kompozície vnáša diagonálne radenie jednotlivých prvkov, ako aj samotné neukončenie výjavu, pokračujúce za hranice rámu. V zásade strohé zobrazenie ozvláštňujú organické, zaoblené línie, ktoré priznávajú Jasuschove poučenie zo secesie a taktiež prudké, hrubé obrysy tvarov, nadväzujúce na nemecký expresionizmus. Autor na obrazovej ploche modernistickým spôsobom eliminoval prvky a tvary, čím sa hlavným výrazovým prostriedkom diela stala farba. V maľbe dominuje hnedo-zelená farebnosť. Divákov zrak je pomocou hry s farbou nasmerovaný najmä do ústrednej časti obrazu. Takmer monotónna obrazová farebnosť je tu narušená svetlými odtieňmi oblakov či bielymi fasádami domov. Rovnako je centrálna časť zvýraznená aj prostredníctvom znázornenia dopadajúcich slnečných lúčov v podobe odtieňov žltej a kratšími ťahmi oranžovej, ktoré v stretoch so zelenou tvoria jemne pulzujúci kontrast. Hrubé a prudké nánosy chladných, tmavších či zemitých farebných tónov v kompozícii spôsobujú ponurú, nostalgickú atmosféru. Spolu s abstraktne vyobrazeným motívom vidieckej krajiny, vlnitými a arabeskovými tvarmi s farebne kontrastujúcimi obrysmi vytvára obraz na diváka silné emocionálne pôsobenie. Olejomaľba Náladová krajina uvedenými znakmi formálne nadväzuje na Jasuschove výnimočné diela z 20. rokov a je zároveň jednou z najreprezentatívnejších ukážok autorovej rozmanitej tvorby neskoršieho obdobia.