Anetta Mona Chişa a Lucia Tkáčová — Čútora & Rapkáč

Anetta Mona Chişa a Lucia Tkáčová začali spolupracovať v roku 2000 ešte počas štúdia na VŠVU. V priebehu dvoch desaťročí sa tento tvorivý tandem stihol úspešne etablovať na domácej i zahraničnej scéne. Autorky sú vnímané ako výrazné predstaviteľky postfeminizmu a angažovaného umenia, ktorým nechýba zmysel pre provokáciu, nadhľad, humor, iróniu, ale aj sebairóniu. V tvorbe skúmajú problémy femininity a maskulinity, východoeurópskej histórie a kolektívneho vedomia, zaoberajú sa prienikmi rôznych sociálnych, kultúrnych a politických teórií do žitej praxe, kriticky sa venujú témam ako kapitalizmus, revolúcia či rodové stereotypy, zaujímajú ich špecifiká fungovania a vzťahov umeleckej scény a kultúrnych inštitúcií. Tieto „škatuľky“ sú však použiteľné skôr na ich staršiu tvorbu, keďže v ostatných rokoch sa od otvorene angažovaného umenia, ktoré sa viac-menej neúspešne snaží o „zmenu systému“, uberajú k snahe o zmenu „samých seba“. Kladú väčší dôraz na zmyslovosť a na používanie prírodných materiálov (napr. zvieracie kosti). Stali sa z nich „ženy šamanky“ snažiace sa pomocou umenia dosiahnuť aspoň „homeopatickú“ ¹ zmenu vedomia spoločnosti. Ako píše Nina Gažovičová: „pôvodnú, triezvu pozíciu začalo v ich tvorbe postupne nahrádzať iracionálno ako dominantná tvorivá sila.“ ² O širších kontextoch ich tvorby sa môžete dočítať v rozsiahlom erudovanom texte od Bojany Pejić dostupnom online v databáze súčasného slovenského vizuálneho umenia Artbase.

Okrem známejšieho videa zo série Dialectics of Subjection sa v zbierke Nitrianskej galérie nachádzajú aj dva objekty – Čútora a Rapkáč. Ready-made drevené suveníry folklórneho charakteru autorky natreli zlatou farbou a osadili imitáciami perál a diamantov. Z lacných lapačov prachu, ktoré nájdeme vystavené na poličke nad kozubom v nejednej víkendovej drevenici, sa razom stali luxusné artefakty súce vystavenia v nejednej kultúrnej ustanovizni. Ide však len o ilúziu, sebaklam. Tieto subverzívne diela môžeme interpretovať z hľadiska inštitucionálnej kritiky, ale aj z pohľadu feministického diskurzu, keďže skrášľovanie (napr. predmetov dennej potreby ako odevy a pod.) pomocou prplavej ručnej práce bolo vždy tradične pripisované skôr ženám. Zaujímavá je tu však aj rovina prikrášľovania si vlastnej histórie. Suveníry ako typické príklady ľudovej tvorivosti sú totiž často len (seba)mýtizáciou vlastných tradícií. ³ „Fejkovosť“ a „kutilstvo“ vytvárania našej národnej identity – a v tomto prípade aj iracionálne vytváranie hodnoty umeleckých diel a ich komodifikácia pomocou všeobecne prijímanej pozlátky – dokážu efektne pretvoriť priemernosť na nevšednosť. Netreba však zabúdať na to, že nie všetko je umenie/tradícia/dedičstvo/hodnota, čo sa blyští…