Alojz Rigele — Kardinal Pázmány

Alojz Rigele bol vyhľadávaným a váženým bratislavským sochárom. V prvých dekádach 20. storočia spoluvytváral tvár hlavného mesta Slovenska a dodnes je súčasťou jeho genia loci – jeho fasád, kostolov, fontán, parkov, pamätníkov a cintorínov. Bol to veľmi zručný a pracovitý umelec, odchovaný viedenským klasicizmom a ovplyvnený talianskou renesanciou. K jeho najznámejším dielam, ktoré dodnes môžeme vidieť v Bratislave, patria mramorový reliéf kráľovnej Alžbety (zvanej Sissi) v Modrom kostolíku z roku 1913, Pomník padlým v 1. svetovej vojne na Murmanskej výšine neďaleko Slavína z roku 1920 alebo socha Krista Spasiteľa na budove lekárne U Salvatora na Panskej ulici z roku 1904. Okrem vlastných diel realizoval kamenosochárske práce aj pre iných autorov ako Ján Koniarek alebo Vojtech Ihriský (napr. pamätník Pavla Országha Hviezdoslava od Vojtecha Ihriského z rokov 1938 – 1939 nachádzajúci sa v Oravskom Podzámku, ktorý bol vytvorený podľa sochy zo známej fontány na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave). Rigele však netvoril len pre svoju rodnú Bratislavu, jeho realizácie nájdeme vo vyše päťdesiatich mestách a obciach po celom Slovensku – v Trnave, Ružomberku, Piešťanoch, v záhrade kaštieľa v Tovarníkoch, atď. Najznámejším z týchto diel je hrobka a pamätník maďarského spisovateľa Imreho Madácha z roku 1936 v záhrade kaštieľa rodiny Madáchovcov v Dolnej Strehovej. Veľmi známa je aj fontána so súsoším z umelého kameňa s názvom Dievča so srnkou na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, ktorú po Rigeleho smrti v roku 1942 zhotovil podľa jeho návrhu ďalší významný bratislavský sochár Robert Kühmayer. Zaujímavosťou je, že v blízkosti fontány je krátka spojnica medzi námestím a nábrežím – Rigeleho ulica.

Socha z patinovanej sadry v zbierke Nitrianskej galérie s názvom Kardinál Pázmány je postavou z modelu návrhu na epitaf kardinála Petra Pázmaňa pre bratislavský Dóm sv. Martina. Odmenou pre víťaza súťaže, ktorú v roku 1908 vypísala Krajinská rada uhorských výtvarných umelcov, bola cena biskupa Viliama Frankóiho: dvojročný štipendijný pobyt v Ríme. Prvé kolo súťaže sa skončilo bez víťaza, v druhom kole získal Rigele spomedzi 11 súťažiacich prvú cenu. Socha bola slávnostne odhalená až 7. júna 1914 a jej finálna podoba je výrazne odlišná od súťažného návrhu. Ako píše Zsolt Lehel v monografii o Rigelem: „Do severnej steny presbytéria chrámu osadili mramorový epitaf kardinála Petra Pázmánya v roku 1914. Tento neorenesančný náhrobník vznikol po viacročnom dohadovaní a obmeňovaní pôvodných predstáv objednávateľov. Konečná podoba reliéfu upustila od množstva alegorizujúcich detailov, zvýraznila ľudskú povahovú podstatu kardinála a postavila pamätník jeho najvýznamnejšiemu literárnemu dielu, knihe ‚Hodegus‘. Epitaf vytvorený z bloku kararského mramoru I. triedy o celkových rozmeroch 180 x 120 x 30 cm je posledným takým dielom Alojza Rigeleho, pri ktorom mu v prípravách hrubého prekopírovania zo sadrového modelu v pomere 1:1 pomohol taliansky kamenosochár, učiteľ z akadémie vo Viedni Angelo Celli.“ [1]

Sadrové odliatky sôch v rôznych mierkach sa používali ako prípravné štúdie, ktoré predchádzali finálnemu odliatiu diela do bronzu alebo vysekaniu do kameňa. Takéto modely sa neskôr zvykli patinovať farbou a fungovali tak ako samostatné výtvarné diela. Z datovania a porovnania sochy v zbierke Nitrianskej galérie s prvou verziou súťažného návrhu na epitaf z roku 1908 môžeme usúdiť, že ide o zmenšený model prepracovaného návrhu z neskoršej fázy, no ešte stále v pôvodnom kompozičnom úmysle sediacej figúry. V porovnaní s prvým variantom pribudla Pázmaňovi na hlave kardinálska čiapka, finálna podoba má už úplne inú kompozíciu: postava stojí, v pravej ruke drží palicu s dvojkrížom ako symbolom prešporskej arcidiecézy, v ľavej ruke drží knihu Hodegus – Sprievodca k Božej pravde z roku 1613, ktorá bola akousi príručkou pre rekatolizáciu Uhorska.

Peter Pázmaň (po maďarsky Pázmány Péter: * 4. 10. 1570, Oradea – † 19. 3. 1637, Bratislava) bol uhorský rímskokatolícky biskup a kardinál, jezuita, arcibiskup ostrihomský a prímas uhorský, turčiansky prepošt, filozof, teológ, pedagóg, náboženský spisovateľ a politik. Bol hlavou protireformácie v Habsburskej monarchii, najmä v Uhorsku. Zohral dôležitú úlohu pri vytváraní maďarského literárneho jazyka. Veľkú časť života strávil na území dnešného Slovenska, kde sa zaslúžil predovšetkým o rozvoj Trnavy (v roku 1635 založil Trnavskú univerzitu) a Bratislavy (v roku 1626 tu založil Collegium Posoniense, ktoré je dnes Gymnáziom na Grösslingovej ulici č. 18). Pochovaný je v Katedrále sv. Martina.