Vladimír Havrilla — Swimming Pool

Vladimír Havrilla je kľúčovou postavou slovenského intermediálneho umenia. Venuje sa soche, maľbe, kresbe, konceptuálnemu umeniu, počítačovej grafike a animácii, filmu, literatúre, používa najrôznejšie materiály a výtvarné prístupy a rád interpretuje diela iných autorov, najmä modernistov a avantgardistov ako Seraut, Mondrian, Matisse, Maillol, Moore, Brancusi, Pollock, Lichtenstein, Vasarely, Galanda… Projektoval fontány a je tvorcom niekoľkých realizácií v architektúre a v exteriéroch. Ako mladý pracoval so sadrou pre jej ľahkosť, rýchlosť modelovania a belosť, svetlosť a čistotu. Pracoval aj s polystyrénom a hliníkom, ale aj s tradičnejšími materiálmi ako drevo a kameň. Patrí k prvým tvorcom experimentálnych umeleckých filmov na Slovensku. Natáčal ich najmä v 70. rokoch vlastnou 8 mm kamerou. Medzi jeho najznámejšie filmy z tohto obdobia patria Vtáčia žena (1972), Lift (1974) alebo No limit (1976). Koncom 70. a začiatkom 80. rokov patril do okruhu akčných a konceptuálnych umelcov (Ľubomír Ďurček, Ján Budaj, Peter Bartoš, Róbert Cyprich, Ľuba Lauffová, Igor Kalný, teoretik Tomáš Štraus a iní), ktorí realizovali súkromné umelecké performancie v bytoch alebo v prírode. Vytvoril vyše sto námetov a kresieb pre krátkometrážne trikové, animované a konceptuálne filmy, ako aj literárne námety a scenáre pre hrané filmy. Je autorom básní a najmä poviedok. Mnohé jeho diela patria do širších tematických okruhov, ktoré sa vzájomne prelínajú a ovplyvňujú. V jeho „metafyzických komiksoch“ (Dušan Brozman) sa stretávajú archetypálne mužské a ženské princípy s androgýnnymi sci-fi fantáziami. V umení ho zaujíma a teší najmä krása, poetika a hravosť. Od 90. rokov tvorí grafiky a filmy prevažne v počítači pomocou 3D softvérov, v poslednom období využíva na tvorbu malých sôch a objektov 3D tlačiareň, ale aj papier a iné pominuteľné materiály. Vo svojej tvorbe totiž smeruje – ovplyvnený zenovou filozofiou – k odhmotneniu, dematerializácii a virtualite, podľa vlastných slov k „snahe nezaberať priestor“. [1]

Video Swimming Pool (po anglicky bazén) v zbierke Nitrianskej galérie má zvláštne datovanie: „1973, digitálny remake 2017“. Z toho môžeme usúdiť, že ide o jeden z Havrillových filmov zo 70. rokov nakrúcaných na 8 mm kameru, ku ktorému sa autor rozhodol po štyridsiatich štyroch rokoch vrátiť a pomocou počítačovej technológie pretvoriť. Video je farebné, bez zvuku a trvá necelé dve minúty. V prvom zábere vidíme ženu odetú v bielom, ako sa počas slnečného dňa snaží vliezť do akéhosi „tunela“ z plastovej fólie. V druhom zábere táto žena skáče do bazéna s vodou. Zábery z pôvodného filmu sa zrazu menia, vidíme obraz digitálne manipulovaný, pripomínajúci počítačovú animáciu. Ďalej sa pôvodné zábery prelínajú s počítačovými, v niektorých vieme rozoznať kontúry ženskej postavy, iné sú už načisto abstraktné, vyzerajú skôr ako rozhýbané škvrny a môžu nám pripomínať abstraktnú maľbu niekde medzi impresionizmom a pop-artom. V ďalšom digitálne štylizovanom obraze tušíme, že žena vylieza z fólie, nasleduje opäť zmena a na pôvodnom filmovom materiáli prichádza rozuzlenie, v ktorom zistíme, či „plastový skafander“ ochránil dievča pred vodou, alebo či mokré tričko odhalilo krivky jej tela. Nasledujú ďalšie motívy pripomínajúce rozpité farby a metamorfujúce tvary a na konci vidíme opäť predošlý záber, tentoraz v abstraktnom prevedení. Zaujímavé na tomto diele je, že autor necituje, resp. nemanipuluje s dielami iných umelcov, ale odkazuje sám na seba. Havrilla pretvára svoje vlastné dielo, čím dáva najavo, že nič nie je stabilné, večné a konečné – ani umenie.

Omar Mirza

Zdroje
[1] MIRZA Omar (ed.): Rigeleho otvorený ateliér. Bratislava: studiokubinsky, 2019, ISBN: 978-80-973561-0-1.