Jan Hála — S obedom

Jan Hála bol český maliar, kresliar, ilustrátor a dokumentarista folklóru žijúci väčšinu života na Slovensku. Jeho diela sú stálicami slovenských (i českých) aukcií – z predstaviteľov slovenskej moderny popri Benkovi a Fullovi dosahujú najvyššie ceny. Hála bol okrem voľnej tvorby autorom množstva ilustrácií pre čítanky a učebnice ľudových škôl, detské časopisy, leporelá, knižky rozprávok a povestí. Obdivoval dielo Mikoláša Aleša a sympatizoval s hnutím českej sociálnej maľby, preto sa v ranom období venoval krajinomaľbe a expresívne podaným sociálnym motívom z prostredia baníkov. Neskôr pre svoju tvorbu hľadal východiská v tradíciách českého a slovenského ľudu, kvôli čomu každoročne podnikal cesty po vidieku. V roku 1923 na takýchto potulkách objavil malú dedinku Važec pod Vysokými Tatrami, ktorá mu natoľko učarovala, že sa tu usadil. Tamojšia krajina, príroda, ľudia a spôsob ich života sa stali jeho umeleckým programom. „Predstava o bratskom národe, ktorý trpel pod útlakom a viedol heroický boj o slobodu, pričom si uchoval čisté korene, sa stala Hálovým permanentným zdrojom inšpirácie. Autor jeho monografie Ján Abelovský vidí v tomto záujme hlbšiu motiváciu, a to ‚slovenskofíliu‘ českej intelektuálnej obce na prelome storočí: ‚Tendenčne podmienená mýtizácia Slovenska, romantické predstavy o Slovensku ako o akomsi «slovenskom Tahiti» dosiahli vtedy svoj vrchol‘ (Abelovský, s. 27).“ ¹ Spočiatku mali Hálove diela národopisný charakter – veristickým spôsobom zaznamenával ľudí, ich kroje, zvyky, tance, piesne i prácu. Ako etnograf dokumentarista dokonca písal esejistické reportáže do Lidových novin. Od začiatku 30. rokov 20. storočia si vytvoril osobitý štýl maľby, v ktorom sa miešali prvky impresionizmu, realizmu, secesie, ale aj náznaky expresionizmu. Výjavy z bežného života Važťanov často umiestňoval na pozadie scenérie Vysokých Tatier. V jeho dielach prevládajú motívy pracujúcich žien, ľudových zábav, maľoval aj nevesty či matky s deťmi. Z jeho obrazov cítiť optimizmus, lásku i úctu k miestnym ľuďom, dominuje im svieža, žiarivá farebnosť a určitý dekorativizmus. Jeho tvorba je páčivá, ľahko zrozumiteľná, a preto obľúbená širokým publikom.

Olej na plátne s názvom S obedom zo zbierky Nitrianskej galérie zobrazuje mladé dievča odeté v kroji, naboso kráčajúce po rozkvitnutej medzi pri poli s nošou na pleciach, v jednej ruke hrable, v druhej šatka s krčahom. Na pozadí sa týčia majestátne tatranské končiare. Motív dievčaťa/mladej ženy s hrabľami nájdeme aj v iných Hálových obrazoch – námety svojich diel totiž často „recykloval“, resp. sa k nim v rôznych obdobiach vracal. Spomenúť môžeme napríklad starší olej z roku 1932 s takmer identickým názvom S obedom (Zuzka Mudroňová), pričom ten je namaľovaný v expresívnejšom štýle, uvoľnenejšími, bezprostrednejšími ťahmi štetca a má výraznejšiu farebnosť. Z podobností fyziognómie oboch portrétovaných hrabačiek môžeme vydedukovať, že aj v prípade plátna v zbierke Nitrianskej galérie ide o zobrazenie važeckého dievčaťa Zuzany Mudroňovej, ktorú Hála zvečnil vo viacerých dielach. Podobný motív nájdeme aj v komornejšom tuši a akvareli na papieri Dievča s hrabľami z roku 1941, v olejomaľbe s názvom V žatve z roku 1947 alebo na obraze V jeseni z roku 1943, i keď tu dievča nesie na pleci namiesto hrablí motyku. K poslednému príkladu nájdeme na webovej stránke aukčnej spoločnosti SOGA nasledovný popis od Jána Abelovského, ktorý by sme mohli použiť aj na obraz S obedom v našej zbierke: „Po roku 1931 retrospektívny zámer postupne odvedie Hálovu maľbu od foklorizmu aj od rôznych polôh relatívne svojbytného skusovania rôznych polôh artistnej, rukopisnej štylistiky. Národopisný zreteľ i jeho nadosobný, postimpresívny štýlový výklad strácajú prvoradý význam. Kroj zaznamenávaný v jemných podrobnostiach stáva sa výtvarným prostriedkom vnútornej charakteristiky, bytostným znamením človeka. Na ceste od prostej krojovej štúdie k náročnejšiemu alegorickému tvaru zohral, zdá sa, rozhodujúcu úlohu objav témy, ktorá sa stane pre maliara erbovou – portrétu važeckej mladuchy. Prvýkrát maľuje Hála Važeckú mladuchu v roku 1928. V nasledujúcom desaťročí sa opakovane vracia k téme, mení len podružné detaily. Precizovanú podobu dosiahne sujet napokon vo Važeckej mladuche s jablkom(1944). Svadobný motív je prenesený do roviny oslavy ženy – madony (alebo biblickej Evy), zrodenej z predstáv o lyrickej, nežnej a čistej duši slovenského ľudu. Je to skôr metafora než skutočnosť, viac sen, túžba ako realita. Práve preto je tento obraz i ďalšie podobné diela taký príznačný pre Hálovu neskoršiu tvorbu rokov 1931 – 1948. Opisovaný ideologizujúci (a idealizujúci) prístup uplatňuje Hála aj v ďalších námetovo príbuzných dielach. […] Jan Hála sa teda v tvorbe po roku 1931 nestal niekým, kto zastal kdesi na polceste medzi Augustom a (dajme tomu) Úprkom s tým, že odmietol tak Augustov suchý verizmus, ako aj radikálny artizmus Úprku. Hálove neskoršie diela poukazujú až kdesi za Augustu, cez Věšína až k mánesovsko-alešovskej tradícii vzývania rodu, kmeňa, národa. Idealizujúci pátos sa ešte posilňuje v poslednom, početne najbohatšom okruhu zrelej maliarovej tvorby. Záujem o svojrázny ženský typ povyšuje Hála až do akéhosi maliarskeho (i ľudského) vytrženia nad obrazom pracujúceho človeka na monumentálnom pozadí tatranských brál. […] Jan Hála dospel vo svojej neskorej maľbe obdobnou cestou, čerpajúc však z iných zdrojov, k porovnateľnému výsledku ako Benka: chcel a koniec-koncov, vzhľadom na vlastné myšlienkové predpoklady aj musel nanovo ‚prečítať‘, maliarsky reinterpretovať symbolický model mýtu Slovenska v úplnom obnažení jeho tradovaného literárneho podtextu.“ ²