Michal Studený — Zátišie súčasníka

Michal Studený vstúpil na výtvarnú scénu v 60. rokoch 20. storočia a patrí ku generácii, ktorá sa pokúšala nanovo definovať funkciu obrazu, aj keď jeho tvorba nebola taká radikálna ako tvorba Vladimíra Popoviča, Alexa Mlynárčika alebo Stanislava Filka, s ktorými sa stretol na Oddelení monumentálnej maľby VŠVU u Petra Matejku.

Inv. č.: O-1875
Autor: Michal Studený
Názov diela: Zátišie súčasníka
Rok vzniku: 1988
Technika: kombinovaná technika
Materiál: kartón
Rozmery: 65,5 x 50 cm
Značenie: vľavo hore M. S.

Michal Studený vstúpil na výtvarnú scénu v 60. rokoch 20. storočia a patrí ku generácii, ktorá sa pokúšala nanovo definovať funkciu obrazu, aj keď jeho tvorba nebola taká radikálna ako tvorba Vladimíra Popoviča, Alexa Mlynárčika alebo Stanislava Filka, s ktorými sa stretol na Oddelení monumentálnej maľby VŠVU u Petra Matejku. O jeho raných prácach už v roku 1967 píše Iva Mojžišová: „Maľuje precízne obrazy tichých krajín, vecí a ľudí, v ktorých do videného s vedomou naivnosťou a prostotou premieta cítené“ (Slovník súčasného slovenského umenia. Bratislava 1967). Neskôr vstupuje do obrazu nájdenými banálnymi predmetmi – keramickými črepmi, fragmentmi rozbitých zrkadiel, gombíkmi, kúskami drôtu, ale aj prírodnými materiálmi – štvorlístkami (Obraz, 1969), pierkami (Pocta Eliášovi Havettovi, 1968) –, ktoré na obraze často násobí. Jednu líniu jeho maľby charakterizuje motív domu a kostola, ktoré používa ako archetypálne symboly. Napriek tomu, že ide o redukované primárne tvary, ich východiskom, ako autor sám priznáva[1], bola realita Slovenska, predovšetkým románsky kostolík v Kostoľanoch pod Tribečom.

Dielo Zátišie súčasníka pochádza z 80. rokov 20. storočia, z obdobia, keď mal autor za sebou dvadsať rokov účinkovania na scéne. To, čo ho spája s ranou tvorbou zo 60. rokov, je záujem o predmetnú realitu bežného života. Na obraze sú zachytené banálne každodenné predmety, akými sú sklenené vínové poháre, popolník s cigaretovými ohorkami, otvárač na fľaše, kvety a kalkulačka s číslom 1988, ktorá odkazuje na rok vzniku diela. V tomto zmysle ide o zápis videnej reality, ktorá odráža materiálny život človeka končiacich sa osemdesiatych rokov, ale aj osobnejšiu výpoveď autora, ktorá má formu akéhosi listu vytrhnutého z denníka. Podobnú tematiku spracoval už v kresbe Štúdia k obrazu Predjarie (1987, dnes v zbierke Považskej galérie umenia v Žiline), kde sa opakuje motív popolníka, kalkulačky, no do kompozície zahrnul viacero predmetov, ktoré charakterizujú dobu – kľúče od auta, pero, poštovú obálku…

O diele Zátišie súčasníka by sme mohli uvažovať v dvoch žánrových interpretačných rovinách. Na jednej strane, ako to naznačuje samotný názov, môžeme hovoriť o zátiší. Na rozdiel od historických zátiší typu Memento mori alebo Vanitas, kde sú predmety symbolizujúce pominuteľnosť – hodiny, lebka, sviečka, čerstvé kvetiny, ovocie (ako predzvesť ich rozkladu) –, Studený zobrazuje predmety z repertoáru súčasnosti, čím má blízko k popartovým zátišiam Toma Wesselmanna zo 60. rokov 20. storočia. Studený však aj trochu ironizuje spôsob vlastného života a odkazuje na svoje neresti, ako je spoločenské fajčenie a pitie. Jedine prítomnosť kvetu – šípky vo váze – ako pripomienka ľudskej smrteľnosti a pominuteľnosti by mohla odkazovať na historický typ zátišia. Na druhej strane by sme obraz mohli čítať aj ako portrét, teda žáner, ktorý sa spolu s autoportrétom v umení druhej polovice 20. storočia takmer neobjavuje. Ak áno, popierajú sa jeho typické znaky, predovšetkým ide o absenciu tváre. Príkladom je aj Mučivý autoportrét (1987 – 1988) Ashleyho Bickertona (1959) z rovnakého obdobia ako Studeného zátišie, v ktorom sa autor s ironickou hyperbolou definoval prostredníctvom koláže značiek tovarov, ktoré tvoria súčasť jeho životného štýlu (Marlboro cigarettes, Citibank, Renault, Bayer Aspirin atď.). V tomto zmysle by aj Studeného obraz mohol byť atypickým autoportrétom polemizujúcim s tradičnou predstavou mimetickej alebo psychologickej sebaprezentácie. To isté platí aj vtedy, ak by sme o Studeného diele uvažovali ako o portréte, ktorý viac ako o konkrétnych osobách hovorí o spoločnosti a jej atribútoch.

Michal Studený sa narodil 12. januára 1939 v Prahe, kde jeho otec, významný slovenský maliar František Studený (1911 – 1980), v tom čase pôsobil. Detstvo prežil v Tisovci, rodina sa v roku 1945 presťahovala do Bratislavy. V rokoch 1953 – 1957 študoval grafiku na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a v rokoch 1957 – 1963 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Oddelení úžitkovej grafiky. V roku 1960 prestúpil na Oddelenie monumentálnej maľby (prof. Matejka). Je maliar, ilustrátor a grafický dizajnér. Pracoval ako grafik legendárneho časopisu Mladá tvorba, ilustroval detské knihy a časopisy (Zornička, Ohník a Včielka). Spolupracoval s výtvarníkmi Petrom Bartošom (prvá spoločná výstava v roku 1967 v Galérii C. Majerníka), Vladimírom Popovičom a režisérom Elom Havettom (venoval mu obraz s názvom Pocta Eliášovi Havettovi, 1968), s ktorými sa stretol už počas stredoškolského štúdia.

Barbora Geržová
November 2020

Literatúra:
Michal Studený a kol.: Michal Studený – som dieťa šesťdesiatych rokov. Bratislava: Vydavateľstvo O.K.O., 2009.
Michal Studený: Som dieťa šesťdesiatych rokov. Katalóg výstavy. Text I. Mojžišová. Bratislava 2005.
Michal Studený. Text: Ľ. Hološka, V. Popovič. Bratislava: Agentúra O.K.O., 1997.

[1] https://kultura.pravda.sk/galeria/clanok/473258-maliar-alchymista-dokaze-malovat-aj-padacikmi-pupav/