Anetta Mona Chişa a Lucia Tkáčová — Dialectics of Subjection # 1 /Holiday Video/

Anetta Mona Chişa a Lucia Tkáčová začali spolupracovať v roku 2000 ešte počas štúdia na VŠVU. V priebehu desaťročia sa tento tvorivý tandem stihol mimoriadne úspešne etablovať na domácej a zahraničnej scéne. Autorky sú vnímané ako výrazné predstaviteľky postfeminizmu a angažovaného umenia, ktorým nechýba zmysel pre provokáciu, nadhľad, humor, iróniu, ale aj sebairóniu. V tvorbe skúmajú rôzne aktuálne problémy femininity a maskulinity, východoeurópskej histórie a kolektívneho vedomia, sociálnej, kultúrnej a politickej situácie, ale zaujímajú ich aj špecifiká vzťahov a fungovania umeleckej scény a kultúrnych inštitúcií.

Vo videu Dialectics of Subjection # 1 (pôvodný názov Holiday Video) sledujeme scénu ako vystrihnutú z letného kúpaliska: autorky, dve mladé a atraktívne ženy v plavkách (záber je vyzývavo sústredený na ich poprsie), ležérne cez slamky cuckajú osviežujúci džús a s chichotom diskutujú o mužoch – ktorý je krajší, s ktorým by sa vyspali, za akých okolností. Autorky tu ironicky a parodicky obracajú typicky mužský spôsob hodnotenia žien na základe ich výzoru, redukujúc tak ľudskú osobnosť na sexuálny objekt. Veľmi dôležitým je v tomto prípade ale fakt, že objektmi ich túžob (resp. posmešnej kritiky) nie sú „obyčajní“ muži, ale známi slovenskí umelci, teoretici a kurátori.

V tomto kontexte môžeme ich debatu vnímať hneď z viacerých hľadísk. Jedným môže byť „kariérna výhodnosť“ vyspatia sa s mužom, ktorý má určitý vplyv na scéne. Tento aspekt je v podstate kritikou do vlastných radov, keďže poznáme ženy, ktoré sa „prepracujú“ na rôzne lukratívne pozície (v zamestnaní, v show biznise a pod.) „cez posteľ“, alebo tzv. „zlatokopky“, ktoré spávajú s úspešnými a bohatými mužmi len kvôli ich peniazom.

Dielo môžeme vnímať aj ako snahu autoriek o čistú provokáciu, o rozbúrenie vôd na našej malej scéne, kde sa každý s každým pozná. V spojení s mužskou „ješitnosťou“ tak mohla vzniknúť pomerne účinná rozbuška. Búrlivejšie reakcie a množstvo pocitov ublíženia na cti však vyvolala až práca vytvorená špeciálne pre Galerie Jelení v Prahe (The Red Library, 2005). Na steny galérie autorky napísali mená českých umelcov a kurátorov, pričom ich rozdelili do rôznych kategórií, od „kedykoľvek čokoľvek (muži, ktorí ma vedia rozpáliť čo i len pohľadom)“ až po „biologická povinnosť (pohlavný styk pod hrozbou zániku ľudstva)“. Dotknutí muži boli hodnotení len na základe sexepílu, nie na základe umeleckých alebo intelektuálnych kvalít.

S podobnou tematikou vytvorili autorky aj ďalšie videá. Spomeňme video Dialectics of Subjection #2 /Home Video/ (2005), vytvorené pre Prague Biennale 2, ktoré sa sústredí na dvoch vplyvných mužov, Giancarla Politiho (šéfredaktora časopisu Flash Art z Milána) a Milana Knížáka (vtedajšieho riaditeľa Národnej galérie v Prahe). V roku 2003 spoločne založili Pražské bienále, avšak po mimoriadne ostrom a široko medializovanom spore sa rozkmotrili a v roku 2005 usporiadali každý z nich svoje vlastné bienále. Autorky tu v porovnaní s vyššie spomínanými prácami okrem sexepílu prihliadajú aj na politickú a mediálnu moc a vplyv oboch alfa samcov umeleckej scény. V inom videu s názvom Dialectics of Subjection #4 /Late Night Video/ (2006) hodnotia svetových politických lídrov, tento krát opäť len na základe telesnej atraktívnosti.

Ako píše Petra Hanáková: „…idea [videí] je v podstate vždy tá istá, „remakovaná“ vždy s ohľadom na nový kontext vystavenia. (Istým nedorozumením s ohľadom na domáci kontext, je snáď len fakt, že autorky sa „navážajú“ zväčša do mužov, hoci je zrejmé, že inštitucionálnu moc majú na Slovensku v rukách predovšetkým historičky umenia.)“[1]

Nech sa už pozeráme na spomínané video z ktoréhokoľvek hľadiska, keďže je jeho obsah mimoriadne špecifický, divák, ktorý sa neorientuje na slovenskej výtvarnej scéne, resp. nepozná spomínaných umelcov a kurátorov, len s ťažkosťou dokáže toto dielo oceniť a schuti sa zasmiať tak, ako divák, ktorý na scénu patrí, orientuje sa v nej, pozná dotyčných, avšak sám vo videu spomínaný nie je…

Omar Mirza

Zdroje
[1] Hanáková, Petra: Mona Chişa, Aneta; Tkáčová, Lucia. In: Arslexicon – výtvarné umenie na Slovensku. Eds.: Balážová, Barbara – Pomfyová, Bibiana, URL: http://www.arslexicon.sk/?registre&objekt=mona-chi%BAa-aneta-tkacova-lucia (5.4.2012)