Dielo mesiaca:
Viktor Frešo — Niemand & Tire

V roku 2025 sa podarilo do zbierky plastiky NG získať dve výrazné diela Viktora Freša. Ide už o ikonickú sochu Pičusa/Niemanda (2025) (v Centrálnej evidencii diel výtvarného umenia je zapísaná menej pejoratívna varianta názvu Niemand/Niktoš) a sochu/readymade Tire (2008). Pičus sa dostal do zbierky galérie priamym darom od Viktora Freša a „socha pneumatiky“ kúpou. 

„Od svojej premiéry sa Pičus stal vari najpredávanejšou sochou v dejinách slovenského sochárstva nielen v zahraničí, ale, paradoxne, aj doma na Slovensku, všeobecne povestnom svojím konzervatívnym a neveľmi rozvinutým umeleckým vkusom. Odvtedy vznikla celá armáda, vo viacerých veľkostných verziách i materiálových či charakterových variantoch (nasrdený, nasratý…).“ (K. Bajcurová). 

Touto sochou sa podarilo umocniť dokonalý obraz/legendu o umelcovi a jeho umeleckej stratégii, na ktorej Viktor Frešo pracoval od začiatku svojej tvorby. Kto je Niemand (Pičus)? Sám autor tvrdí, „že ide o človeka na hranici medzi smiešnym, chytráckym a zároveň zákerným hajzlíkom, zakomplexovaným, ale aj namysleným arogantným bastardom, akí vás v živote tak často veľmi hnevajú.“ ¹ Jeho vzniku predchádzali olejomaľby postavičiek s veľkou okrúhlou hlavou. Potom vznikli kresby a socha Pičusa. Vo svojej monografii Frešo tvrdí, že sa odjakživa snažíme prepájať rozdielne svety. „Jediná neovládateľná alebo neuchopiteľná vec v zmysle svojho vzniku je emócia. Jej vznik nevieme nijakým spôsobom koordinovať a dokonca ani pochopiť. S emóciou vieme neskôr pracovať, naučiť sa ju ovládať alebo nejakým spôsobom potlačiť. Stále však zostáva dominantná. Stojí na začiatku vzniku samotného umenia. Emočný priestor je pritom najmenej prebádaný a vedy ako psychológia chápu emóciu ako niečo, čo vedia pomenovať, ale jej vznik nevedia nijakým spôsobom modifikovať. S emóciou vieme pracovať ex post, ale nejestvuje návod, ako byť na ňu pripravený. To je zaujímavá vec – vo svojich dielach sa snažím primárne zachytiť emócie. Pičusje typickým príkladom mojej hry s emóciami. Málokedy niekoho nahnevá, aj keď prezentuje negatívne emócie, čo považujem za zaujímavý fenomén. Keď vidíš nejaký negatívny obraz – temný, škaredý, depresívny –, tak na teba tak väčšinou pôsobí. Nevyvoláva ti úsmev na tvári. Ale pri tejto soche je to opačne. Moment komického prežívania spočíva v tom, že Pičus je veľký iba meter, tým pádom je aj voči divákovi malý, a jeho dôležitosť je smiešna ešte aj v zmysle mierky.“²

Niemand je značeným autorským odliatkom z roku 2025 a  satirickým autoportrétom. Ide o druh sebaironizujúceho humoru. Viktor Frešo patrí k najvyšším sochárom na scéne vôbec (cca 2 metre) a svojím zjavom pôsobí sám osebe monumentálne. Celý život vo svojej tvorbe pracuje so svojou neprehliadnuteľnou veľkosťou – naratívom veľkosti ega ( „egoart“, „mongoloidný pop-art“). Viktor Frešo a jeho guľatá hlava s „jánošíkovskou figúrou“ a jej postkonceptuálne a často aj nekorektné a nemilosrdné variácie (vlastný ideogram). Autorova komunikačná priamosť a jeho umenie nevynímajúc, niekoho uráža, niekoho, naopak, baví. Stratégia autoprezentácie a sebamedializácie, kde produktom umenia je sám umelec Viktor Frešo, sa niekedy javí ako dobrá náhodná „prča“, ale ako umelec starne (zreje), zisťujeme, že ide naozaj o  systematicky a kontinuálne budovaný proces prezentácie vlastnej tvorby (osoby) (Kiss Your Idol, Who´s the King, I Was Here, Zrodenie Pičusa). Keď vyčnievať z radu, tak poriadne! Paradoxne, cez ego smerovanie pomerne často spolupracoval a spolupracuje s inými autormi (egami) – (Fifty-Fifty group, Egoart, Binderfresh, Frešo – Černý , Frešo – Koller, Frešo – Dokoupil). Od konca 90. rokov si prešiel nespočetnou radou vizuálnych médií, jeho posledné obdobie sa však koncentruje najmä na vytváranie sôch/readymadov a objektov. (Nekonečné laškovanie s pojmom, čo je dobrá socha). Mixuje materiály a kontexty spôsobom sebe vlastným. Aj keď je Niemand Frešovou najznámejšou sochárskou realizáciou, pisateľka tohto textu považuje za veľmi silný sochársky moment v zmysle gesta zaseknutý štvormetrový trám do steny galérie v Trnave (Tak tomu hovorím socha, 2007). V tomto bode sa otvára priestor spomenúť aj technické prevedenie a uvažovanie nad dielami a ich obsahom. Dožité predmety každodennej potreby mení – dochádza k ich fúzii/hybridizácii – na nové situácie a – ako inak, hovoríme predsa o Frešovi – na nové napätie, vtipy, komentáre.

 Práve z tejto kategórie je druhá akvizícia Tire (2008). Čávo/mačo Frešo vymyslel (opäť) koleso, a to doslovne. Mnoho jeho objektov pracuje s tvarom kolesa (napr. gumové kolieska). Celkovo môže pôsobiť Frešova/mačova tvorba na prvú akoby nemotorne až neohrabane, na druhú sa vám zjavuje veľmi špecifická poetika (paradoxu) autora, ktorá dokonale ovláda postprodukciu. Povýšenie starej pneumatiky na (po-post) modernistickú sochu pôsobí podvratne a súčasne spochybňuje a umocňuje obsah objektu/sochy. Nie je dôležité, z čoho je dielo vyrobené alebo ako vyzerá, dôležité je, čo/koho prezentuje. Je to ďalšia z polôh umocnenia kultu osobnosti umelca.

Pamätníci si azda pamätajú aj na jeho účasť v súťaži o Cenu Oskara Čepana, ktorú si obhájil tak, že hodil kameň do výstavného priestoru, kde prebiehalo vyhlásenie ceny, rozbil okno a ceremoniálu sa (ne)zúčastnil.