Veronika Rónaiová — Osamelá (Autoidentifikácia)

V olejomaľbe Osamelá (Autoidentifikácia) Veronika Rónaiová uplatňuje jednu z umeleckých stratégií, ktorú začala rozvíjať koncom 90. rokov 20. storočia. Ide o tzv. kompresie, ktorých princíp je založený na premaľovávaní svojich vlastných starších obrazov. Autorka de facto používa princíp apropriácie, s tým rozdielom, že si neprivlastňuje dielo iného autora, ale vlastné maľby. V tejto súvislosti je dôležité spomenúť obecný termín rewriting (prepisovanie), ktorý bol zavedený do odbornej umenovednej literatúry koncom 80. rokov. Zatiaľ, čo sa v nových dejinách umenia diskutuje o prepisovaní kanonizovaných dejín umenia, v Rónaiovej tvorbe by sme mohli hovoriť o prepisovaní vlastných, súkromných dejín, prostredníctvom ktorých skúma svoje postavenie ženy, matky, a maliarky. Túto interpretáciu by mohol potvrdiť práve obraz Osamelá z roku 2006, pretože maliarka v ňom nanovo zobrazila tri autoportréty z rôznych časových období. Najstarší je obraz s identickým názvom z roku 1973, ktorý autorka v roku 2003 prekreslila čiernym uhlíkom priamo na stenu galérie v Žiline, kde sa uskutočnila jej výstava Malá retrospektíva. Obidve tieto práce zakomponovala do obrazu z roku 2006, ktorý je jej aktuálnym autoportrétom.

Súčasťou výslednej maľby je aj text 2nd copy (v preklade druhá kópia), čím potvrdila dvojnásobné, či dokonca až trojnásobné prepísanie vlastného autoportrétu. V tejto súvislosti môžeme hovoriť nielen o prepisovaní istých časových momentov v autorkinom živote, ale aj o cielenom striedaní médií na osi maľba – kresba – maľba. Použitie jednotlivých médií je porovnateľné s princípom pozitív – negatív. Maľbu ako prvotný obraz by sme mohli symbolicky prirovnať  k pozitívu a kresbu na stene k negatívu, pričom táto sekundárna kresba uhlíkom je vytvorená výraznými čiernymi kontúrami. Tie evokujú vyprázdnenú šablónu a vymazaný obsah, čo by sme mohli čítať ako istý druh katarazie či „ozdravovacej kúry“ autorky, ktorá uvažuje sama o sebe, o svojej vlastnej existencii cez optiku privátneho, kultúrneho a sociálneho kontextu.

Na výtvarnú scénu vstúpila v 70. rokoch 20. storočia ako výrazná predstaviteľka fotorealistickej maľby na Slovensku. V obrazoch z tohto obdobia zachytáva určitý časový úsek vyňatý z rytmu každodenného života (atmosféra mestského prostredia, ruch v uliciach veľkomesta, bežné situácie) na spôsob fotografickej momentky. Od 90. rokov zaznamenávame v jej tvorbe nové prístupy, témy a stratégie, využíva kresbu uhlíkom, maľbu, fotografiu a digitálnu tlač.