Miro Trubač — Tonzúra. Bodni bábiku, ju to nebolí.

Miro Trubač je predstaviteľom mladšej strednej generácie súčasného sochárstva. Zameriava sa predovšetkým na drobnejšiu a komornejšiu figurálnu plastiku. Používa rôzne techniky a materiály, pričom často využíva nové technológie, akou je napr. 3D tlač. Vo svojom umeleckom programe pracuje s ľudskou figúrou, ktorá je nositeľkou symbolických obsahov vrátane silných emócií. Dôležitú úlohu pripisuje príbehovosti (narácii), ktorú sa snaží do svojich diel preniesť prostredníctvom prežitých skúseností, osobných postojov a pohľadov. Pri námetoch svojich plastík často čerpá z rodinného prostredia, detstva, vlastných spomienok a situácií, ale využíva aj ikonografické motívy známe z dejín umenia (napr. Adam a Eva, Sebastián). Venuje sa tiež téme postavenia muža v spoločnosti, jeho maskulinite a prežívaniu. Tvorba sa mu tak stáva nástrojom na sebauvedomenie, sebavyjadrenie, záznamom psychických procesov a emočného prežívania.

V diele Tonzúra. Bodni bábiku, ju to nebolí zo série Svätokrádež ¹ autor pracuje s emóciami s cieľom pretlmočiť vlastné prežívanie, ale aj sprostredkovaný zážitok plný nepríjemných emócií niekoho iného – napríklad svojho blízkeho človeka. Zobrazuje postavu ženy s nakrátko ostrihanými vlasmi. Súčasťou plastiky je aj okrúhle zrkadlo, v ktorom je z istého uhla zachytený odraz zobrazenej ženy, ale od určitého momentu aj okoloidúceho návštevníka. Odraz v zrkadle môže symbolizovať empatiu, vcítenie sa do situácie toho druhého, alebo môže na chvíľu sprostredkovať prežívané nepohodlie. Plastika, ako uvádza sám autor, „… rozpráva o ľudskej bytosti ako o produkte, nástroji, v rukách bezohľadnej rodičovskej arogancie moci (príbeh strihania mojej mamy jej otcom dohola s argumentom, že je leto). Jeho dcéra, moja mama, sa pre neho dostáva do polohy bábky, bábiky, veci bez emócií. Bojuje s osobným ponížením a potláča vzdor.“² Autor tematizuje nepríjemný pocit hanby, ktorý je pokladaný za jednu z najsilnejších emócií, odkazuje na prekračovanie a nerešpektovanie hraníc. Tonzúra v názve diela znamená rituálne oholenie hlavy. Špecifické miesto má aj visačka na plastike: „Absurdnú situáciu som chcel väčšmi umocniť vytvorením podpisu na spôsob visačky na oblečení alebo etikety na produktoch. Visačka je viditeľná na zátylku ako symbolické zosmiešnenie. Bežná, trápna životná situácia, keď si v zhone dáte kus oblečenia naopak, alebo vám vytŕča, čo by malo byť skryté.“³