Július Szabó — Sama

Grafik a maliar Július Szabó patrí k významným osobnostiam slovenskej grafickej produkcie v 20. storočí. I keď sa narodil v Budapešti, v rodine natierača Jozefa Szabóa, väčšinu života strávil v Lučenci. Ako pomocník v otcovej dielni si tu postupne vytvoril vzťah k maliarstvu. Začiatkom 30. rokov navštevoval kurzy pozlacovačstva, maliarstva písma, imitovania mramoru a ďalšie. V tomto období vznikajú aj jeho rané práce, z ktorých sa však veľa nedochovalo z dôvodu, že po nervovom zrútení v roku 1935 väčšinu svojich prác v zápale zúfalstva zničil. Od roku 1937 dosahuje viacero úspechov, vďaka ktorým môže podniknúť cesty do zahraničia a tiež niekoľko samostatných výstav. Postupné zlepšovanie jeho životných podmienok však prerušila vojna. Szabóov zlý dušavný stav, spôsobený neľahkou životnou situáciou pretrvával aj počas 2. svetovej vojny, kedy v rokoch 1942 – 1944 pracoval v továrni na hračky v Šahách. Po tom čo ju zatvorili sa vrátil späť do Lučenca, odkiaľ bol následne povolaný na vojenský výcvik. Zažil bombardovanie, počas ktorého bol niekoľko hodín zavalený v troskách. To mu okrem zdravotných problémov spôsobilo aj prehĺbenie existenčnej krízy. Z nej sa síce po skončení vojny postupne dostal, v jeho tvorbe ale zostala prítomná naďalej. Tvoril prevažne drevoryty s námetmi postáv, ocitajúcimi sa v náročných životných situáciách. Zažívajú bolesť, opustenie, samotu, veľmi často spôsobené vojenskými konfliktmi. K nim sa Szabó vo svojich prácach neustále vracia vo viac či menej zreteľnej forme. O tom, že ho existenčné otázky neopustili ani v neskoršom období svedčí jeho zaujatie témami zániku a zomierania. Využíva znaky ako šibenica, lebka, plač, kostlivec, alebo ruiny, no smrti sa nevyhýba ani v jej exaktnej podobe keď zachytáva zomierajúceho vojaka, popravu, mŕtve dieťa, či pohrebný obrad. Azda pre potrebu oslobodenia od týchto ťaživých tém a odľahčenia vlastnej tvorby však publikuje aj optimistickejšie námety, akými sú narodenie dieťaťa, rodina, ľudové piesne, sadenie úrody a ďalšie. Vo svojich dielach tým Szabó prejavuje vysokú citlivosť voči neustálemu kolobehu života, ktorého základnými východiskami sú vznik a zánik. Časť jeho tvorby však predstavujú aj námety z baníckeho prostredia, mestské pohľady, poľnohospodárske práce, náboženské motívy a námety z mytológie. Ku koncu 60. rokov sa autorov prejav posúva stále viac od figurálneho k  abstraktnému.

Drevoryt Sama môžeme radiť po formálnej i obsahovej stránke medzi typické ukážky Szabóovej tvorby. Grafický list vytlačený v 10 kusoch patrí do rozsiahlejšieho cyklu Ženy, tvoreného medzi rokmi 1952 – 1956. Zachytáva ženy v rôznych všedných situáciách, akými sú domáce práce, uspávanie dieťaťa, či pri rozhovoroch v menších skupinkách. Ide skôr o komornejšie námety, zakladajúce sa na intímnom pohľade na úlohy ženy v dobovej spoločnosti. Autor na grafike zobrazil ženu, sediacu na zemi s prekríženými nohami a hlavou podopretou oboma rukami. Tvár, ruky, i bosé nohy, má hrubo modelové, oblečená je v jednoduchom odeve s výšivkou a v pozadí za ňou možno rozpoznať okno a pavučinu. Tieto znaky evokujú, že by mohlo ísť o pracujúcu ženu, žijúcu jednoduchým vidieckym životom. V tvári i gestách jej možno čítať smútok, ozrejmený názvom grafiky. Pochmúrnu náladu ešte umocňujú veľké čierne plochy, z ktorých viac vystupujú iba kontúry figúry a svetlo prenikajúce z obloku. Autor sa snažil zobraziť hlboký žiaľ, ktorý postava ženy, matky, prežíva v súvislosti s osamotením. Téma patrí do umelcovho uvažovania o vojne, ktorej dôsledkom ženy prichádzajú o svojich otcov, bratov, manželov a synov. Postava sa doslova utápa v zúfalstve, bezmocná, neschopná ďalej žiť a konať bežné úkony. Jej život a dom zostal vyprázdnený, k čomu odkazuje pavučina na stene za ňou. Tá však môže tiež značiť sieť, do ktorej sú vplyvom vojny zapojení a chytení všetci, nielen tí čo konflikty vyvolali. K téme sa vracia aj v neskoršom období, začiatkom 60. rokov, najmä v cykle Revolúcia – láska.