Jana Farmanová — Memory

Monografická výstava Memory maliarky Jany Farmanovej neprezentuje chronologicky usporiadaný časový prierez tvorbou alebo maliarske vývojové štádiá zachytené v jednotlivých obrazových cykloch. Výstava je koncipovaná na základe opakujúcich sa tém a motívov prítomných v celej tvorbe, ku ktorým sa autorka vracia v rôznych obdobiach a kontextoch, atmosférach či náladách. Na výstave sú prezentované maľby v širokom časovom rozpätí od najstarších až po najaktuálnejšie (2000 – 2023). 

Jana Farmanová sa od konca 90. rokov 20. storočia, keď vstúpila na umeleckú scénu, venuje výhradne médiu maľby, predovšetkým figurálnej. Je bytostnou maliarkou, ktorej tvorba splýva s jej každodennosťou. Prácu a život neoddeľuje, jedno bez druhého neexistuje. Spoločne tvoria jeden celok a tvar, vzájomne sa dopĺňajú, prekrývajú a vrstvia. Maľuje to, čo žije, ale žije aj to, čo existuje i mimo obrazového rámu. Zaujímajú ju témy ženy a jej sveta, jej telesnosti a premeny, proces dozrievania z dievčaťa na mladú ženu, ale i jej zrelosť, cyklickosť a materstvo. Reflektuje otázky lásky a medziľudských vzťahov, partnerských i rodinných, vrátane vzťahu matky a dcéry. Špecifické miesto patrí jej vzťahu k prírode, koreňom, domovu, identite, osobnej i kolektívnej. Zaujímajú ju pojmy, ako existencia, premeny života, krehkosť bytia, pominuteľnosť, smrť, pamäť. Tlmočí vlastné pozorovanie a vnímanie sveta, ktoré komentuje cez subjektívny pohľad, cez osobnú prežitú skúsenosť či zmyslový zážitok, ktoré sa jej hlboko dotýkajú. Prostredníctvom sebapoznávania, sebauvedomenia, v kontakte so sebou, pomocou introspekcie, poznáva a reflektuje i okolitý svet. Prináša autentickosť, ktorá v sebe nesie silu a odvahu, ale aj zraniteľnosť a krehkosť zároveň. Vyjadruje sa k takým spoločenským témam, s ktorými sa dokáže identifikovať a stotožniť, a tak prispieť k scitliveniu spoločnosti. 

Jej maliarske výpovede sú intímne, subjektívne a nabité silnými emóciami, ktoré vizualizuje do obrazových príbehov, mnohokrát vo fragmente a detaile, akýchsi filmových políčok. Príbeh často naznačuje, nedopovedá, úplne neodkryje alebo ho ponechá otvorený. Zaznamenáva okamih, moment zo života, ktorý v maľbe na „chvíľu“ zastaví v čase podobne ako fotografia, ktorá je často maliarkinou skicou. Fascinuje ju film, literatúra, architektúra, tradičné archetypálne maliarske techniky, staré japonské umenie a jej rýchly ťah štetca – gesto, ktoré vo svojej vizuálnej jednoduchosti, úspornosti vypovedá zložitosť a váhu celého sveta. To vystihuje i autorkin maliarsky rukopis s uvoľnenosťou, ľahkosťou a intuitívnosťou vo vizualite obrazu, ktorej predchádza proces dôsledného a premýšľavého skúmania vlastného prežívania. Vo svojich obrazoch zobrazuje ľudskú postavu, v jej celistvosti alebo častiach, niekedy dominuje celej ploche maľby, inokedy len dopĺňa pozadie, ktoré vystupuje do popredia. Vytvára portréty a autoportréty nielen v klasickom slova zmysle s charakteristickými črtami ľudskej tváre, ale stáva sa ním každý výsek reality, telesnosti či idey. Maľba je pre maliarku prostriedkom na zhmotnenie jej myšlienok. 

Výstava Memory je dramaturgicky koncipovaná do niekoľkým tematických častí, rozdelených do motívov (detail rúk; nôh; ležiaceho tela; spiacich ľudí) a tém (medziľudské vzťahy; láska – srdce; príroda; morská – vodná krajina; výskok – dynamika pohybu). Špecifické miesto patrí novej maliarskej inštalácii, vytvorenej špeciálne pri príležitosti tejto výstavy, ktorou autorka reaguje na tragickú udalosť smrti dvoch mladých nevinných ľudí – Jána a Martiny. Táto spomienka nechce byť pomníkom či svätyňou, ale pripomienkou neustále žijúcou v nás, v našej každodennosti, symbolom spolupatričnosti. Jednotlivé tematické miestnosti výstavy sú poprepájané, navzájom komunikujú a podporujú sa. Zároveň však môžu byť v istom vnútornom konflikte alebo kontraste, keď v jednom priestore vidíme pokoj, rozjímanie, melanchóliu, ale aj dynamiku, pohyb, aktivitu, vitalitu; spánok a bdenie; detail – celok; život – smrť; stálosť – pominuteľnosť; dospievanie – starnutie; kontrola – zmätok, chaos; vedomie – nevedomie, osobné – verejné. Ambivalentnosť či polarita je jednou z prirodzených charakteristických čŕt autorkinho umeleckého programu, ktorá vedie k potrebe vybalansovať, vyvážiť tieto protiklady a dospieť k harmónii a rovnováhe. Maliarkina tvorba sa tak stáva živým a neustále sa meniacim organizmom, nabitým emotívnosťou, ľudskosťou a človečinou.

Jednotlivé motívy a témy prezentované na výstave:

RUKY
Ruky sú prejavom silného gesta, symbolom, metaforou, neverbálnym komunikačným prostriedkom, ale aj vykonávateľom každodenných banálnych aktivít. Maliarka zobrazuje motív zopätých rúk, rúk dotýkajúcich sa vlastného tela, ruky v činnosti (vyšívanie, rituál starostlivosti o tvár), ruky vyjadrujúce emóciu (radosť, únava, vyčerpanie) a postoj (spirituálny, akt spojenia, blízkosti) či symbolické spojenie dlaní, z ktorých sa môžeme napiť. 

NOHY 
„Vtedy boli dva svety, ktoré som žila. Jeden predstavoval materstvo s dcérkou a druhý únik do maľovania, do slobody, ženskej slobody, slobody tvoriť. Cyklus Ženské hračky súvisel s obdobím, keď som objavovala vlastné telo, intimitu, sexualitu, ženskosť. To, čo som maľovala, bolo diametrálne odlišné od toho, čo som žila s dieťaťom. Symbolizovali to nohy. Nohy ťa niekam nesú, kráčaš, vieš utiecť, vieš uniknúť z nejakej situácie, ktorá ťa vlastne zadržala, hoci miluješ tú situáciu (svoje dieťa). Toto je môj život (s dieťaťom, s rodinou), ale aj toto je môj život (ako maliarky).“[1]

LEŽIACE TELO
„Ležiaca osamelá ženská postava je pre mňa vyjadrením stavu SOM. Toto je moja podstata, trvám, bez aktivít, v bezčasí, čistá energia, v súvislostiach so zemou. Je to niečo, k čomu sa vraciam, lebo ona pre mňa vyjadruje zenové TU a TERAZ, smrť a život, znovuzrodenie, kolobeh života, prírodu, ktorou som.“[2]

SPIACI ĽUDIA
V portrétoch spiacich ľudí tematizuje fyzickú prítomnosť a súčasne mentálne nevedomie, bytie ako také. „Spiace telo predstavuje našu hodnotu takých, akí sme. Sebahodnotu, ktorá nie je podmieňovaná interaktivitou s okolím, vytvárame ju sami v kontakte so sebou.“[3]

VZŤAHY
Medziľudské vzťahy, partnerské, rodinné a priateľské, sú silnou autorkinou témou, prostredníctvom ktorej artikuluje rôzne pocity, a to od blízkosti, spojenia, zamilovania, cez odstup, chlad až po odlúčenie a rozchod. Vyjadruje rôzne podoby lásky nielen v interakcii s okolím, ale i vo vzťahu so sebou, v sebaláske. 

SRDCIA
„Srdcové záležitosti nadviazali na sériu malieb s názvom Vlakové, ktoré sú o vzťahoch v súvislosti s cestovaním, lúčením sa a vítaním. Srdce nie je náhodou symbolom lásky, veď je to životne dôležitý orgán. Akoby v tom bolo povedané, že zmyslom a podstatou života je Láska. O tom sú moje posledné akvarely.“[4]

PRÍRODA & ČLOVEK
Jednou z dôležitých autorkiných tém je silný vzťah k prírode ako k archetypálnej prapodstate všetkého bytia. „Mám rada divokosť lesa, prírody, je to moja elementárna nabíjačka energie.“[5] Dôležité je pre ňu prepojenie a splynutie s prírodou, žitie v súlade s ňou. Fascinuje ju jej ambivalentnosť, harmónia vo svojej živelnosti, jej pravidelná cyklickosť, spontánnosť, krutosť a zraniteľnosť. 

VODNÁ KRAJINA
„Voda je podstata života. Živá voda, sme voda, voda je zrodenie.“[6] Téma vody sa v jej maľbách objavuje v rôznych podobách. Raz sú to zábery z dunajskej krajiny, inokedy motívy detí hrajúcich sa na pobreží mora alebo v jeho vodách ako spomienka vytrhnutá z rodinného albumu. 

VÝSKOK
Dynamický pohyb – výskok je svojou aktívnosťou v kontraste s inými meditatívnejšími maľbami autorkinej tvorby približujúcimi skôr rozjímanie, snenie, melanchóliu. Dynamický pohyb symbolizuje slobodu, nezávislosť, ľahkosť, beztiažový stav, byť a existovať v okamihu. 

JÁN & MARTINA
Špecifické miesto patrí novej maliarskej inštalácii, vytvorenej špeciálne pri príležitosti tejto výstavy, ktorou autorka reaguje na tragickú udalosť – vraždu dvoch mladých nevinných ľudí Jána a Martiny. Spomienka nechce byť pomníkom či svätyňou, ale pripomienkou neustále žijúcou v nás, v našej každodennosti, symbolom spolupatričnosti. Autorku táto tragédia tak zasiahla, že im vo svojej tvorbe venovala výnimočnú pozornosť rovnako ako svojej rodine, za ktorú ich istým spôsobom aj považuje.

— Barbora Kurek Geržová

Zdroje citátov

[1] osobný rozhovor Jany Farmanovej s kurátorkou výstavy Barborou Kurek Geržovou.
[2] Svetlo – tma, spánok – bdenie, aktivita – melanchólia, prítomnosť – neprítomnosť. Rozhovor Ivany Moncoľovej s Janou Farmanovou. In.: Profil 3´10, s. 51.
[3] osobný rozhovor Jany Farmanovej s kurátorkou výstavy Barborou Kurek Geržovou.
[4] Jana Farmanová: Fascinuje ma vizualizácia príbehu, rozhovor s Gabrielou Kisovou. In.: Art Banking Bulletin 3/2011.
[5] V rozhovore s Janou Močkovou: Ako dospievajú dievčatá? Tieto maľby vám to ukážu najkrajšie. https://dennikn.sk/48316/v-znameni-dievcenstva/;
[6] Na útese – výstava v kostolíku v Dražovciach. https://kamdomesta.sk/jana-farmanova-na-utese.