Do prírody galérie?

Do prírody galérie? je projekt miestami subtílne romantický, ale aj kritický. Je o spätosti človeka s prírodou, ale aj o jeho odviazaní z nej. Výstavné sály tu možno vnímať ako priestor, kde v jednotlivých miestnostiach môžu ľudia pozerať na malé etudy ľudského snaženia.

I keď sme barbarmi v prírode, niekedy aj precitneme – skúšame na ňu reagovať, interagovať s ňou. V občasnej pokore s ňou potrebujeme komunikovať aj prostredníctvom umenia. V tomto svojskom kurátorskom výbere nešlo o radikálne aktuálne environmentálne poňatie/postavenie človeka/umelca. Skôr je to opäť ďalšie voľné otvorené rozprávanie o krajine/prírode a jej umelcoch. Výstava sa nesnaží zodpovedať zložité egoistické a ekologické otázky človeka, je skôr pokusom o to, ako nájsť harmóniu v sebe samom. Harmóniu medzi prírodou či kultúrou… Možno je len subtílnym pokusom zodpovedať elementárnu otázku, čo vlastne znamená byť človekom v súčasnosti. 

Od žánra modernisticky zobrazovanej krajiny cez konceptuálne tendencie umenia až po prezentácie, ktoré sa zaoberajú budúcnosťou ľudstva a možnosťami, ktoré vo vzájomnom prepojení ponúkajú technológie a príroda, je predstavený posthumánny obraz o omylnosti človeka.

Človek nie je centrom univerza – post-človek je človek nedokonalý, nekompatibilný sám so sebou, vedomý si svojho rozširovania vedomia vďaka elektronickým technológiám. Miestami môže senzitívny návštevník zacítiť aj neurotickú úzkosť z budúcnosti, ale súčasne si nostalgicky pripomenúť snivú túžbu po dobre, nesmrteľnosti a jedinečnosti.

Súčasnosť podrobuje náš vlastný egoizmus skúškam – sú skúšané vlastné limity našej fyzickej a psychickej imunity. V tomto období, hoci väčšina z nás reálne doteraz nezažila skutočne veľké živorenie (fyzické, psychické, citové či materiálne), sa učíme nové veci o sebe samých. Zisťujeme, že svet sa v istom smere zbláznil a my ako jeho súčasť s ním. Opäť raz zisťujeme o sebe, že sme naivní rojkovia, presvedčení o svojej sebastrednosti, žijúci vo vlastnej bublinke ilúzií a predstáv. Svet na zemi, ako ho spoznávame, je dotváraný našimi rôznymi sociálnymi bublinkami, ktoré na seba narážajú, praskajú, zanikajú, aby sa vytvorili nové. A my si myslíme, že sme ich univerzom a príroda, ktorej sme súčasťou, sa tomu len prizerá, často ťahá za kratší koniec, lebo s ľudským egoizmom nebojuje, je to pod jej úroveň, keďže vie, že aj tak to vždy bude ona, ktorá má posledné slovo o osude človeka. Tak radi ju chceme pokoriť, zvíťaziť, hrdiť sa v nej, avšak ona je nezávislá, preto sa človek často utieka k prírode, láka ho jej nezávislosť od neho.