Eva Filová — Lepšie raz počuť ako stokrát vidieť (Čo ucho nepočuje, to srdce nebolí)

Zvuková inštalácia Evy Filovej Lepšie raz počuť ako stokrát vidieť (Čo ucho nepočuje, to srdce nebolí) pozostáva z dvoch sedemminútových nahrávok, ktoré autorka koncipovala ako zvukovú koláž, selektujúc repliky prevzaté zo slovenských¹ filmov natočených v širokom časovom rozpätí od 50. rokov minulého storočia až po nulté roky 21. storočia. Práca je rozdelená na dve časti. V prvej, kde sú zaznamenané krátke repliky zo scén, v ktorých vystupujú mužskí filmoví hrdinovia, ilustruje, ako sa rodové stereotypy typické pre slovenskú spoločnosť infiltrovali do filmovej tvorby. Scenáristi vložili do úst hrdinov neskrývane sexistické poznámky na adresu žien, ako napríklad: „Žena, a celkom sama. Aká? Blondínka, fialový svetrík, a pod ním to má poriadne nabláznené“; „A ksicht? Načo ti je ksicht…; Myslel som to tak, že jej vykrútim krk, ak popletie hlavu dákemu statočnému chlapovi, ktorý si to nezaslúži…; „Kamaráde, pamatuj si, že roura nastojato a ženská naležato vydrží všechno…“. Hrubosť týchto výrokov je umocnená tým, že ide o sedemminútový tok reči kompilovaný do jedného kompaktného celku. Napriek veľkému časovému rozptylu, v ktorom citované filmy vznikali, nevidieť zásadný rozdiel v pohľade na rolu ženy a jej postavenie v spoločnosti, a to aj v prípade renomovaných režisérov a scenáristov (napr. Martin Hollý, Eduard Grečner, Štefan Uher, Jozef Zachar). V druhej nahrávke sa autorka zameriava na výpovede ženských postáv a prezentuje tematicky širší výber filmových replík, kde sme konfrontovaní nielen s prototypom submisívnej ženy, ale aj so ženou obeťou násilia či rebelkou, ktorá odmieta prijať nanútené rodové roly: „Kde muž, tam jeho žena, kde ty, tam ja…; Nemáš chlopa, nemáš pravdy…; Udrel by si ma? Vedel by si ma zbiť? Lebo nie si chlap…“; Keď som ho videla prvý raz, zlomil mi srdce, keď som ho videla posledný raz, zlomil mi čeľusť“; „To mám celý život stráviť v kuchyni?“; My sme emancipované len keď treba robiť“; „Neopovažuj sa mi niečo prikazovať“. Túto väčšiu pluralitu názorov možno do určitej miery spojiť s nástupom mladšej generácie filmových režisérok (napr. Eva Štefankovičová, Zuzana Piussi), ktoré do svojich filmových príbehov zakomponovali viaceré autentické ženské postavy. Len niekoľko filmov, s ktorými Filová pracovala, tematizuje folklór a v širšom zmysle ľudové, dedinské prostredie (Rodná zem, 1953, réžia Josef Mach, scenár Ivan Bukovčan; Očovské pastorále, 1973, réžia Jozef Zachar; Hriech Kataríny Padychovej, 1973, réžia Martin Hollý; Krutá ľúbosť, 1978, Martin Ťapák; Pásla kone na betóne, 1982, réžia Štefan Uher, scenár Milka Zimková). I keď sa v nahrávkach neobjavujú konkrétne príslovia a porekadlá, inšpirácia folklórom v zmysle zľudovenia ľudovej slovesnosti, nespochybniteľných „právd“ či „múdrostí“, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu, je tu evidentná. Autorka absurdnosť výrokov kriticky reflektuje a nastavuje spoločnosti zrkadlo. Koncentrácia výpovedí, z ktorých až „mrazí“, je plná násilia, ponižovania a nadradenosti a je o to silnejšia, že útočí na náš sluch, prostredníctvom ktorého akoby ich intenzita viac rezonovala a „vrývala“ sa do nášho vedomia.  

Eva Filová je jedna z mála domácich autoriek programovo sa hlásiacich k feminizmu, ktorý je pre ňu jasným životným postojom, a súčasne nástrojom, prostredníctvom ktorého, cez rodovú kritiku, odhaľuje spoločenské mechanizmy znevýhodňujúce postavenie žien, ktorých práva boli v našej spoločnosti dlhodobo prehliadané. Z tejto pozície kriticky reflektuje celé spektrum spoločensko-politických tém (násilie páchané na ženách, diskusia o interrupčnom zákone, vplyv cirkvi), pričom používa provokatívny vizuálny jazyk, ktorým narúša rodové stereotypy (motív kosoštvorca ako symbolu vagíny, falické motívy, sarkastické vizuálne a verbálne aforizmy). Na scénu vstúpila na prelome tisícročí, prvú samostatnú výstavu pod názvom Ženské je politickémala v roku 2003 na pôde Nitrianskej galérie (kurátorka Adriana Čeleďová-Hupková). Jej tvorba bola zahrnutá do mnohých kľúčových domácich výstav. V Nitrianskej galérii bola súčasťou projektu zaoberajúceho sa feministickými otázkami Inter-view v roku 2010 a v roku 2013 na výstave FILM. Directed by Artists 2. Súbor objektov Bez rozdielu (2001), kde poukazuje na rodové stereotypy zdedené kresťanstvom, kde žena vystupuje buď ako svätica alebo hriešnica, bolo zaradené do medzinárodného projektu Gender Check. Feminity and Masculinity in the Art of Eastern Europe (mumok, Viedeň, 2010).