Ervín Semian — Marienka & Dievča v bielom svetri

V diaľke sa dvíha chobotnica tmy.
V diaľke stúpa modravý dym noci.
V diaľke sinavý príboj rána ticho žmurká…
Všetky túlavé samoty –
Jediná rozliata rana…
(Úryvok z básne: Ján Rak – Modrá krajina /Ervínovi Semianovi/)

Dva ženské portréty (štúdie) od maliara Ervína Semiana  pochádzajú  z posledných rokov jeho života. V civilistickom duchu je na každom jednom z nich vyobrazená mladosť, odhodlanosť, mäkkosť a osamelosť ženy.  Z jedného obrazu na nás pozerá dievča/Marienka (O 307), sediaca pri okne, s tmavým pohľadom upretým do neznáma, z druhého priamo na nás pozerá Dievča v bielom svetri (O 308). Vznik týchto diel spadá do obdobia, keď  sa autor po chorobe  vrátil  do práce, avšak s menej lyrickým jazykom, s dôrazom na optické vnemy. V tomto období tvoril hlavne figurálne štúdie, zátišia, mestské veduty.

Ervín Semian sa natrvalo zapísal do dejín slovenského maliarstva ako maliar túžob po láske a lyrickej úprimnosti; korene jeho inšpirácie môžeme hľadať v detskom maliarskom prejave. Výrazne rezonoval aj ako ilustrátor – najúspešnejšie sú ilustrácie k Sládkovičovej Maríne alebo k dielu J. A. Rimbauda. Inšpirovaný čistotou detstva  vstúpil na výtvarnú scénu na začiatku druhej svetovej vojny. Po vojne  Semianov svet postupne opúšťa naivizujúco pôsobiaca imaginácia. Začína sa viac opierať o základy reality a politickej angažovanosti. V rokoch 1948 – 1953 jeho pracovné plány prerušila psychasténia. Po zotavení jeho rukopis postupne mení výraz, avšak už nikdy nedosiahol originalitu a naliehavosť jedinečnej poetiky  skorej mladosti.