Erna Masarovičová — Mreža, Ryby & Kŕdeľ

Erna Masarovičová patrila doslova k prvým sochárkam na Slovensku. Spolu s Alinou Ferdinandy absolvovali ako prvé ženy Oddelenie monumentálneho sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v roku 1956. Po škole spolu istý čas zdieľali spoločný ateliér, pokým si Erna s manželom nepostavili v Bratislave dom podľa svojich predstáv aj s ateliérom – dielňou autorky. 

V sochárskej tvorbe ju najviac fascinoval kov. Zo začiatku to boli cín či meď, obmedzovali však jej tvorbu len na menšie formáty – šperky, medaily a drobné sochárske prejavy. Napriek tomu sa spolu s Alinou Ferdinandy a Antonom Cepkom radí k osobnostiam, ktoré položili základy moderného slovenského šperku. 

Erna Masarovičová vo svojej tvorbe zužitkovala všetko svoje postupné vzdelávanie, ktoré je zreteľne čitateľné v jej umeleckom prejave a sochárskom rukopise a zrkadlí sa aj v dielach Ryby z roku 1967, Kŕdeľ z roku 1963 a Mreža z roku 1965, ktoré zakúpila Nitrianska galéria do svojich zbierok v roku 2023.

Typickou pre ňu sa stala oceľ, čo bolo od ženy – sochárky neočakávané nielen v 60. rokoch 20. storočia v Československu. Kusy surovo rezaných železných plátov, akoby vystrihnutých podľa autorského textilného strihu, sama zvárala do reliéfnych či priestorových plastík väčšinou abstraktných, zoomorfných alebo antropomorfných tvarov. 

Viditeľná surovosť prvotného rezu i následného spájania jednotlivých dielov, rôznosť tvarov, povrchov, hravosť v pravidelnosti (Mreža), neľahké ohnutie tvrdého materiálu, ktorého konečné vyznenie navodzuje až pocit pohyblivého obrazu (Kŕdeľ), plynulé prelínanie častí, ktoré odkrývajú alebo dopĺňajú jasne zvolené tvary závislé na pozícii oka diváka (Ryby). Sochárska tvorba Erny Masarovičovej bola mnohé roky opomínaná či redukovaná na šperkársku a medailérsku časť jej diela. V skutočnosti až v posledných rokoch znovu objavujeme a prehodnocujeme nielen jej význam ako ženy – umelkyne, ale sochárskej osobnosti umenia 20. storočia u nás.