Denisa Lehocká — Bez názvu

Trojica papierových koláží/asambláží Denisy Lehockej sa do zbierok Nitrianskej galérie dostala v roku 2022 (dve darom a jednu priamou kúpou od autorky). Cieľom akvizície bolo doplniť zbierkový fond galérie o rešpektovanú autorku, ktorá nemala žiadne zastúpenie v zbierke Nitrianskej galérie. Autorské koláže papierov nesú výrazné prvky jedinečnej estetiky príznačnej pre umelkyňu, ktorá patrí k medzinárodne etablovaným autorom výraznej generácie 90. rokov 20. storočia. Jej tvorba je postavená na nefiguratívnom, biomorfnom, (post)minimalistickom jazyku súčasného umenia. Význam v jej tvorbe zohráva čas a jeho vnútorné prežívanie a následne i jeho vizuálne záznamy – ak existuje niečo ako „intuitívna intímna kauzalita“, tak to je jeden z verbalizovaných pocitov, ktoré môže človek prežiť pri vnímaní diela Denisy Lehockej.

„Ako viem, že Denisa Lehocká nie je blázon? Ako viem, že vytváranie slov z kameňov, paličiek, papiera, sadry, motúzikov, gázy, perál a tušu je umenie? Že to v žiadnom prípade nemôžeme spájať so ženskými zábavkami? Že Lehocká nemárni čas nanášaním kvapiek farby? Ako viem, že rozhodnosť, s ktorou umelkyňa každý deň berie do ruky ceruzu, aby kreslila, a tvrdohlavosť, s ktorou trvá na robení nepočetných, takmer identických odliatkov, a húževnatosť, s ktorou pridáva jednu malú vec k druhej, pokiaľ ich nie je dosť na to, aby ich zviazala do rozsiahlejších viet – ako viem, že všetok tento nepokoj je viac než len napodobňovanie postupov?“ (Ruth Noack)

Tieto otázky v rôznych parafrázovaných obmenách si asi kladie väčšina ľudí, keď sa prvýkrát stretne s dielom Denisy Lehockej. Jej tvorba je na prvý pohľad nečitateľná (a musí byť každé umelecké dielo čitateľné?), nie však samoúčelná. Jej vizuálny jazyk nesie v sebe prvky detskej hravosti, ale nespútanosť detského prejavu v autorkinom prístupe veľmi nenájdeme. Jej tvorba je racionalizujúco striktná (analytická?). 

Prostredníctvom náhody pri detailnejšom skúmaní registrujeme precíznosť prevedenia a zároveň nami prejde pocit, či jej tvorba niekam zapadá, a či jej zmyslom nie je niečo oveľa viac ako len to, čo na prvý pohľad vidíme. 

Dôležitosť nadobúda divácka skúsenosť a súzvuk s konkrétnym miestom inštalácie. 

Na prvý pohľad infantilná Lehockej tvorba v nás aktivizuje zmysly a otázky: o aký druh umenia ide? Autorkin vizuálny jazyk je za hranicou toho, čo si bežne myslíme o zmysle a umeleckých pohnútkach. Dôležitá je autorka ako súčasť tvorivého procesu prírody. „Nič viac“ iba primárny záujem o jednoduché fyzikálne a chemické procesy, ktorým podliehajú prírodné materiály. Je to (post)konceptuálne tvorenie? Lehockej priestorové koláže nesú prvky organického abstraktného sochárstva. Pri jej diele pociťujeme pomalé plynutie času až k pomyselnému „stuck in the moment“. Organická prítomnosť/pomalosť je doplnená/narušená vizuálnym minimalizmom a rôznymi asociáciami. Jej tvorba je plná ambivalentných otáznikov, ktoré po recepcii víria v hlave.