Daniela Krajčová — Zdieľané nite & Ďalekohmat

V roku 2023 zakúpila Nitrianska galéria do zbierky Fotografia a iné médiá kolekciu diel od Daniely Krajčovej ml. Nitrianska galéria sa už od roku 2002 snaží o podporu a zvýšenie zastúpenia ženských autoriek vo svojich zbierkach. Nadobudnutie súboru Zdieľané nite a diela Ďalekohmat bol jedným z krokov k naplneniu tohto predsavzatia.

Skúsenosť materstva poskytla Daniele Krajčovej ml. – veľmi dobrej pozorovateľke z hľadiska pasívneho aj aktívneho spôsobu autorského nazerania – , možnosť upozorniť na neviditeľné úskalia spoločensky nedocenenej práce matiek, teda starostlivosť o deti a domácnosť. Za problematické autorka považuje aj časovo-priestorové vyčlenenie matiek z bežného spôsobu života. Napriek tejto životnej skúsenosti neupustila od svojho osobitého umeleckého smerovania – sociálnej angažovanosti a participatívneho spôsobu tvorby – ,len sa mu prispôsobila. 

Pred tým, ako sa Krajčová stala matkou, sa často venovala participatívnym projektom, v rámci ktorých sa osobne stretávala s ľuďmi z marginalizovaných komunít, vylúčených menšín a aktívne vťahovala publikum do svojej tvorby. S príchodom detí našla inšpiráciu v intímnejšom „paralelnom“ svete matiek. Na sociálnych sieťach a fórach o materstve zachytila anonymné, krátke krehké výpovede zdieľané po vláknach pavučiny internetu, plné negatívnych emócií a zážitkov zraniteľných žien-matiek. Autorka, citlivá k tejto pre ňu bytostne blízkej životnej situácii, ich premenila na britké akrylové kresby na textile. 

Geometricky čistá a štylizovaná kresba Zdieľané nite v čiernobielej estetike podčiarkuje polarizujúce čiernobiele videnie „neviditeľných“ problémov našej spoločnosti. Vyobrazenia inšpirované anonymnými výpoveďami „účastníčok“ zobrazujú na čistom dvojlôžku partnerskej (manželskej) posteľnej plachty neľahké zábery z neviditeľného života žien. Dvadsaťosem dvojokien „komiksu alebo satirického filmu (storyboardu)“ sa pomaly odvíja, rozprávajúc skryté príbehy, odohrávajúce sa dennodenne v slovenských domácnostiach. Zdieľaným nitiam rok predtým predchádzali menej štylizované kresby na dlhých úzkych pásoch textilu, simulujúc rolovanie vlákien diskusie.¹

Problematiku domáceho násilia, alkoholizmu muža a jeho dôsledky, frustráciu a depresiu ženy, ekonomickú závislosť ženy na partnerovi, nepochopenie najbližších, agresiu voči slabším, odchod partnera od ženy a detí (povinností), útek (nedobrovoľný odchod) ženy s deťmi od partnera, strach ženy o svoj život a život detí, pocity bez východiska – samovražda (vyvrcholenie tragédie), týranie ženy a (prípadne) detí, narastajúca samota až izolovanosť, pokusy skĺbiť prácu a starostlivosť o deti, opakované (negatívne) vzorce správania, rozchod (rozvod) a mnoho ďalších odkrýva autorka okno po okne, možno aj vedľajšieho bytu. 

Najprirodzenejším materiálom sa jej stal textil. Konkrétne posteľné plachty, ktoré napriek veľkým rozmerom možno ľahko zložiť, skladovať i žehliť ­– vďaka čomu „zažiaria.“ Žeby ďalší odkaz na neviditeľnú „ženskú“ prácu? Koncept diela dotvára aj jeho priestorová inštalácia. Autorka zámerne rozvešiava plachty na šnúry na bielizeň, prichytávajúc ich štipcami – ďalší odkaz na neviditeľnú „ženskú“ domácu prácu? V roku 2020 boli týmto spôsobom textílie samostatne vyvesené v Novej Synagóge v Žiline, rodnom meste autorky. Vyvešané boli aj v rámci projektu Potulná galéria – Blokáda extrémizmu, Slovensko.

Videoanimácia Ďalekohmat z roku 2021 predstavuje inú stránku autorkinej tvorby. Napriek tomu opäť zobrazuje tému stojacu na okraji spoločenského života na Slovensku a nepatrí ani k politickým prioritám. Ručná animácia – rozpohybované kresby tušom na textile (makety na pozadí) –, rozpráva príbeh mladej utečenkine-matky. Samotná umelkyňa nám hovorí príbeh cudzej ženy prostredníctvom jednoduchých obrazov a viet, kde jasne poukazuje na fakt, že slovenčina nie je materinským jazykom aktérky, spolu so slovenskými alebo anglickými titulkami. Vo svojej tvorbe hľadá Krajčová vlastné spôsoby rozprávania, experimentovania s viac či menej tradičnými médiami na dosiahnutie pohyblivého príbehu. 

Približne v polovici sa videoanimácia premieňa z čiernobielej na farebnú. Reprezentuje narastajúcu farebnosť animácie – miest i postáv –, pokojnú prítomnosť, zväčšujúci sa pocit bezpečia, začlenenia či napokon spoločenského prijatia? Blednú čiernobiele „spomienky“ na vojnový konflikt v rodnej domovine? Odpovedať si môžeme každý sám za seba…