Dielo mesiaca:
Andrea Kalinová — zo série Architektúra starostlivosti

Pätica fotografií, ktorá pochádza z početnejšej autorskej série Andrey Kalinovej, sa do zbierok Nitrianskej galérie dostala kúpou v roku 2025. Cieľom tejto akvizície je dopomôcť niekoľkým vytýčeným akvizičným cieľom dlhodobého odborného záujmu inštitúcie. Akvizícia je podporením a rozšírením najmladšieho zbierkového fondu Fotografie a iných médií, pričom ho zároveň dopĺňa a vyvažuje z hľadiska genderu. Ide o rozsiahly fotografický projekt s názvom Architektúra starostlivosti, ktorý zahŕňa fotografie zo slovenských kúpeľných miest (Bojnice, Trenčianske Teplice, Rajecké Teplice). Architektúra starostlivosti (2013 – 2018) bol projekt, z ktorého vzišla aj knižná publikácia  Architektúra starostlivosti  (Archimera, 2019, v spolupráci s Martinom Zaičkom), mapujúca architektúru kúpeľov druhej polovice 20. storočia. Architektúra starostlivosti odkazuje na štátom riadený systém preventívnej balneológie po druhej svetovej vojne, ktorý je v súčasnosti transformovaný na komerčnú liečbu následkov rôznych ochorení. Fotografie, ktoré Kalinová vytvorila v prostredí kúpeľov, nemôžeme nazvať primárne dokumentárnou fotografiou, ale môžeme ich vnímať ako stopy vizuálnej pamäti a zároveň ako nástroj aktivizmu/záchrany ohrozených kúpeľných architektúr (pamiatok).

„Slovensko je bohaté na zdroje minerálnych vôd, vďaka ktorým sa mnohé mestá premenili na kúpeľné zóny a postavilo sa množstvo kúpeľných budov. Hoci rozvoj kúpeľných miest sa začal už v 19. storočí, najväčšia pozornosť sa tejto oblasti venovala počas socialistickej éry. Názov Architektúra starostlivosti odkazuje na fenomén balneológie na území dnešného Slovenska po druhej svetovej vojne, ale aj na dobové vnímanie tela, regenerácie a spôsobu života s tým spojeného. Československý štát investoval do tejto oblasti veľké finančné prostriedky a vznikli špecializované inštitúcie zamerané na špecifiká kúpeľnej liečby, ale aj na kúpeľné urbanistické plánovanie a architektúru. Vďaka tomu vznikli svojrázne formy s prepracovaným priestorovým usporiadaním, ktoré odrážali potreby kúpeľných návštevníkov.“ A. Kalinová

Kúpele boli vždy v centre záujmu vlád, niektoré na to doplatili svojím zánikom, iné existujú dodnes. Medzi najvýznamnejšie kúpele v súčasnosti na Slovensku patria v miestach: Brusno, Číž, Dudince, Kováčová, Sklené Teplice, Sliač, Štós, Bardejov, Horný Smokovec, Lučivná, Nový Smokovec, Štrbské Pleso, Tatranská kotlina, Tatranské Matliare, Vyšné Ružbachy, Bojnice, Nimnica, Trenčianske Teplice, Piešťany, Smrdáky, Liptovský Ján, Korytnica, Lúčky, Rajecké Teplice, Turčianske Teplice, Malé Bielice. K zaniknutým kúpeľom patria napr. Vyhne či Želiezovce. Štát oficiálne udeľuje možnosť prevádzkovať kúpele. Dnes je na Slovensku v rôznych kúpeľoch vytvorených viac ako desaťtisíc lôžok pre kúpeľných hostí.

„Porozumieť tomu, ako dnes vyzerajú naše kúpele, to chce návrat minimálne do polovice 60. rokov minulého storočia. Trend centrálneho spravovania kúpeľov sa síce začal ešte za Rakúsko-Uhorska a pokračoval neskôr počas prvej Československej republiky, keď mnohé kúpele patrili štátu alebo akciovým spoločnostiam s podielom štátu, väčšina investícií však smerovala do Česka a len do málo lokalít na Slovensku. K najväčším investíciám do slovenského kúpeľníctva došlo až v období socializmu po roku 1966. Komunisti v roku 1948 najprv všetky kúpele zoštátnili, roztriedili podľa kategórie významu, zriadili centrálne riadiace inštitúcie a potom to už išlo ako na páse. A to doslovne. Najväčším problémom slovenských kúpeľov bol nízky štandard a chýbajúce postele, a teda kapacita lôžok. Zadanie preto bolo jednoduché: preniesť slovenské kúpele do novej éry a minimálne na úroveň tých českých. ,Projektovanie kúpeľných domov mal za úlohu Zdravoprojekt, ktorý viedol architekt Viktor Uhliarik, no väčšinu práce robil tím mladých architektov. Zo začiatku vidno, že ich stavby mali v sebe istý koncept a architektonické uvažovanie vrátane kontextu svetového diania, postupne sa však architektúra dostala do područia technokratického prístupu,‘“ M. Zaiček.

Dve fotografie z Rajeckých Teplíc pôsobia ako inscenované a akoby ani nevznikli na Slovensku, ale niekde v stredomorí. Pripomínajú rekvizitu opulentného snímku s nádychom vykradnutej Sorrentinovskej estetiky. Postava staršieho muža odetá do županu, ukazujúca na nejaké miesto, ktoré v zábere môžeme len tušiť, stojí na okraji kúpeľného bazéna s teplou termálnou vodou ako socha. Pôsobí, akoby bola ľudským stĺpom pokračujúceho (pseudo)antického stĺporadia, ktoré ukončujú božské postavy so zlatými trúbami – so značnou dávkou sarkazmu, „antické prvky sú pôvodným a výrazným architektonickým prvkom regiónu Rajeckej doliny“, ale zase, treba zdôrazniť, že kúpeľná architektúra bola vždy nejakým spôsobom jedinečná, pretože nikdy nemohla byť prísna ako nemocnica ani voľná ako hotel, ale musela byť svojbytná svojím postavením a významom. Výjav dotvára hlava práve vynorenej kúpeľnej panny/pani v bazéne a kreslo ako (ne)dokonalá kulisa kúpeľnej starostlivosti. Takže žiadne Taliansko, ale „podnikateľská antika“ na severozápadnom Slovensku v priamom prenose.

Ako pendant môže pôsobiť ďalšia fotografia z Rajeckých Teplíc, kde dominuje staršia žena po plecia ponorená v bazéne – kúpeľníčka s takým výrazom v tvári, že by sme ho mohli odčítať aj ako do seba ponorený… kontrastne pôsobí tvárou otočená postava ďalšej „náhodnej“ (post-pseudo) antickej ženskej sochy, ktorá je umiestená v strede „kúpeľného mini-rondo-pantheónu“ (anjelského hradu). Modré dno bazéna naplneného vodou a stúpajúca para pôsobia smutným, ale aj katarzným dojmom. Pre architektúru kúpeľov v Rajeckých Tepliciach po roku 1996 je dominantný tzv. „Aphrodite štýl“, ktorý z časti zachytávajú aj tieto fotografie. Jednoducho rozkošné.

Ďalšou kúpeľnou „dvojicou“ sú fotografie z Trenčianskych Teplíc. Na jednej z nich je zachytené označenie bazénu s logom kúpeľov niekdajšej Slovakotermy – riaditeľstva československých štátnych kúpeľov a žriediel, ktoré v minulosti významne formovalo a riadilo rozvoj kúpeľníctva na Slovensku. Tento podnik zabezpečoval jednotnú propagáciu kúpeľov najmä v zahraničí a prerozdeľoval investície medzi jednotlivé strediská. Kúpeľné domy boli často označované týmto spoločným názvom, no každé mesto si zachovávalo svoj vlastný ikonický symbol. Táto fotografia je spomienkou/fotografickým pamätníkom čias, kedy bola návšteva kúpeľov masovo obľúbená aj vďaka odborárskym rekreáciám (ROH), a zároveň pripomienkou kvalitnej grafickej „korporátnej“ identity. 

Druhá fotografia z Trenčianskych Teplíc zaznamenáva interiérový bazén Hotela Krym, pričom na jednej zo stien vnútorného bazéna dominuje mozaika od Dezidera Castiglioneho. Fotografia poukazuje na dôležitý aspekt kúpeľnej atmosféry – prepojenia zdravotnej starostlivosti s liečivou vodou, špecifickou architektúrou s monumentálnymi umeleckými realizáciami v interiéroch a exteriéroch kúpeľov.

Posledná z fotografií je z kúpeľov v Bojniciach. Je na nej jazierko s leknami a do neho sa vrhá už len ženské torzo vytvorené pravdepodobne z betónu. Medzičasom pôvodnú betónovú sochu do vody sa vrhajúcej plavkyne, ktorú zaznamenala Andrea Kalinová, nahradil jej bronzový odliatok (2017). Pôvodnú sochu realizoval neznámy autor, bronzový odliatok pôvodnej zreštaurovanej sochy realizoval J. Borko.

Okrem toho, že fotografie rozširujú zbierkový fond, prinášajú aj autorské zastúpenie jednej z najvýraznejších fotografiek, filmárok a aktivistiek strednej generácie na Slovensku.