András Cséfalvay — Unknown asteroid

V zbierkovom fonde fotografie a iných médií sa nachádzajú tri diela/videá od Andrása Cséfalvaya – Light of the World (2016) už prezentované vo virtuálnej galérii¹, Unknown asteroid (2017) a Godefroy de Bouillon (2008 – 2018). Aj keď každé dielo komunikuje iný druh úvahy o svete, všetky majú spoločné prvky meditatívnosti a humanizmu.

Vo vyše štvorminútovom videu Unknown asteroid (2017) vidíme fiktívny asteroid, ktorý vznikol najskôr v mysli a neskôr v počítači Andrása Cséfalvaya. „Hovoriaci neznámy asteroid “ pomaly na nás rozpráva (nahlas uvažuje) v angličtine:

„Spaľujem svoju osamotenú cestu k Slnku.
Približujem sa pomaly. Svet ešte nič netuší.
Alebo tuší? Tuší svet niečo?
Dinosaury, hrdá dynastia.
Zdedili túto Zem na chvíľu.
Ale špekulovali na trhoch.
Čo mám spraviť, aby ma počítali medzi posvätných?
Ako budem spasený?
A pokračovali v špekulovaní na trhu.
Dinosaury, hrdá dynastia.
Ktorá zdedila túto Zem na chvíľu.
Pochopila, že koniec je blízko.
A pokračovali v trhových špekuláciách.
Približujem sa.
Môj plán: prelet okolo Slnka.
Ale som priťahovaný, pokúšaný, a chcú odo mňa,
aby som zišiel z cesty
a prišiel na návštevu.
Špekulácia vytvára budúcnosť.
Zvolenými skutkami priťahujeme
niektoré jeho verzie. 
A ako ceny šplhajú hore, celé nebo je červenšie. 
Zámerná nevyhnutnosť.
Ceny stúpajú a koniec sa blíži.
A dinosaury, miestodržitelia tejto Zeme,
pokračujú v trhových špekuláciách.
Tri tábory volajú k jednote.
Spaľujem svoju osamotenú cestu k Slnku, 
a počujem hlas: príď!
Ako môžeme byť zachránení?
Nakoniec, je to v mojich rukách?
Som len asteroid, letiaci vesmírom. 
Každý svet si volí svoj želaný koniec.
Dinosaury tvorili svet, ktorý mohol len skončiť.
Každý jedinec hľadal vo vnútri.
Spaľujem svoju cestu zas. K Zemi.
A jednoty vnútri niet. 
Jednota je vždy vonku.“

Cséfalvay vo svojej tvorbe veľmi citlivo reflektuje aktuálne témy, ako je ekológia, trvalá udržateľnosť a s tým súvisiace rôzne predstavy spoločností o ich kolektívnej budúcnosti. Väčšina mileniálov a starších generácií mala vedomosť, že žijeme v holocéne. „To bola geologická epocha, ktorá sa začala pred zhruba 11 700 rokmi na konci poslednej doby ľadovej. Tento vedecký poznatok je však už dnes neaktuálny, keďže medzi geológmi nastáva zhoda v tom, že sa začala nová epocha – antropocén. Ako už napovedá jej názov, antropocén je etapa vývoja Zeme, ktorej hlavnými hýbateľmi sú ľudia. Po stovky miliónov rokov sa geologické epochy začínali a končili pod vplyvom takmer až nepredstaviteľne silných prírodných procesov, akým bol napríklad dopad asteroidu, ktorý pred 66 miliónmi rokov vyhubil dinosaury. Dnes sme tým asteroidom my.

Vedci sa nezhodujú v tom, kedy sa antropocén začal (jedna z populárnych teórií je, že ho môžeme datovať od explózií nukleárnych bômb v polovici dvadsiateho storočia), no mnohí súhlasia, že už v ňom žijeme. Zmenili sme fyzikálnu štruktúru našej planéty natoľko, že stopy po nás sa zachovajú hlboko v ďalekej budúcnosti. Tak ako dnes nachádzame fosílie dinosaurov, je možné, že ak za milióny rokov navštívia Zem mimozemšťania, nájdu stopy po nás, napríklad v podobe nukleárneho odpadu či chemických látok, ktoré po nás zostali v prírode.

Antropocén sa môže javiť ako abstraktná akademická myšlienka, no jeho vplyv na život (ten náš, ľudský, ale tiež život ako taký) je obrovský. Pred 22 rokmi sme sa zamýšľali nad tým, čo to znamená žiť na prelome tisícročí. Zažiť prelom geologických epoch je však čosi omnoho hlbšie. Nemení sa dátum v kalendári, menia sa podmienky na život na našej planéte, menia sa šance ľudstva na prežitie.

Na rozdiel od diskusií o jednotlivých environmentálnych problémoch, ako sú zmena klímy či masové vyhynutie živočíšnych a rastlinných druhov, nás premýšľanie o antropocéne núti sústrediť sa nielen na krátkodobé technické riešenia, ale tiež na náš meniaci sa vzťah k prírode. Čím to je, že práve spôsob života našej civilizácie viedol k takej vážnej zmene? Čo sa udialo v našej kultúre a politike a tak hlboko poznačilo náš vzťah k Zemi?

Antropocén nás tiež núti rozmýšľať o zodpovednosti. Je meradlom kolektívnej moci ľudstva nad prírodným svetom. Čím viac stúpa naša moc, tým väčšmi sme zodpovední za následky nášho konania.“ (Peter Sutoris)

Cséfalvayov asteroid naplno rezonuje s antropologickými úvahami. Nakoľko sme schopní uvedomiť si zodpovednosť voči budúcnosti? Žijeme dejiny, a čas ukáže, či sme ako spoločnosť, ale aj jednotlivci boli schopní vidieť v živote zmenu, a aj ju aplikovať, zabojovať o život a následne sa s ním zžiť po uskutočnených zmenách. Ako dokážeme uvažovať o sebe ako nositeľoch zodpovednosti, zmeny, úpadku. A či sme schopní so svojím (seba)uvedomením aj niečo aktívne urobiť. Možno je to skutočne veľká miera zodpovednosti za pokrok, svoje názory, voľby a postoje. Dnes vedci predpokladajú, že do roku 2300 dôjde k zrážke asteroidu so Zemou. Ľudstvo aktívne sleduje asteroid Bennu, ktorý je pomyselnou „časovou kapsulou“, zároveň je potenciálnym ohrozením sveta (vedci vypočítali koniec sveta na rok 2182), ak sa o ten koniec nepostaráme skôr naším sebastredným a rozpínavým správaním sa založeným na pocite moci. Možno sme to my, ten neznámy asteroid (Unknown asteroid).