Anabela Sládek — z cyklu Som Slovenka

Anabela Sládek v cykle digitálnych tlačí Som Slovenka/Slovenský imaginárny mier_25. 3. 1942 tematizuje pomerne málo známu historickú udalosť z obdobia fašistického Slovenského štátu, keď 25. marca 1942 deportovali zo železničnej stanice v Poprade do Osvienčimu 999 židovských dievčat a bezdetných žien, z ktorých prežilo len dvadsať. Autorka sa vyrovnáva s touto udalosťou, ako aj s kolektívnou pamäťou a identitou národa. Východiskom série autoportrétov sa stal farebný sadrový odliatok hlavy mladej slovenskej krojovanej nevesty s partou z 30. rokov 20. storočia, ktorý reprezentoval árijskú ženu a súčasne mýtizovanú podobu slovenskej identity postavenej na ľudovej tradícii. Séria pozostáva zo šiestich variantov manipulovaných fotografických autoportrétov, ktoré autorka premietla na dvojrozmernú kópiu dobovej slovenskej nevesty s tradičnou bohato zdobenou partou, ktorá bola bežnou súčasťou svadobného kroja. Tragický výraz tváre mladého dievčaťa so zatvorenými či pootvorenými očami odkazuje na autorkinu empatiu a ľútosť nad stratou životov týchto žien, i všetkých ľudí zavraždených v dôsledku rasovej politiky vojnového Slovenského štátu. Prostredníctvom osobného prežívania cudzieho utrpenia metaforicky berie kolektívnu vinu národa na vlastné plecia a prijíma osobnú zodpovednosť. V roku 2009 vytvorila rovnomennú videoinštaláciu, kde pod sadrový odliatok slovenskej krojovanej nevesty projektovala rad voľne vybraných čísel od 1000 do 1999, ktoré boli ako nacistické identifikačné znaky vytetované na ruky obetí holokaustu. Majú nám pripomínať, že za každým číslom sa skrýva konkrétny ľudský život, na ktorom záleží. Na rozdiel od Slovenského štátu, ktorý si vypožičal vizuál dievčaťa v ľudovom kroji  do svojej ideologickej propagandy, Sládek Žilíková si ho privlastnila na pretlmočenie kritického postoja voči fašistickému režimu, ktorý svoje nehumánne ciele maskoval kultúrnym programom postavenom na falošnej glorifikácii ľudu a jeho kultúry.

Anabela Sládek sa vo svojich projektoch dlhodobo venuje problematike súvisiacej s vojnovým Slovenským štátom, kde sa zameriava na tému pamäte vo vzťahu k nacionalizmu, kolektívnej identite a zodpovednosti voči dejinám. Paralelne rozvíja líniu osobnej, či rodinnej histórie a po 24. februári 2023 aj problematiku vojenskej agresie ústiacej do úzkostných postapokalyptických vízií. Pri tvorbe projekcií a site-specific inštalácií využíva celé spektrum postupov (manipulovaná fotografia, počítačová grafika), ale aj nových technológií (GPS art, generovaný obraz).