Jozef Jankovič — Hlava VIII.

Hlava VIII. pochádza zo známeho cyklu reliéfov, ktoré autor vytvoril v rozpätí rokov 1986 – 1997 technikou maľovania farebnou epoxidovou pastou do negatívnej formy a prezentoval pod strešným názvom Hlavy. V tomto cykle sa tak ako v celej Jankovičovej tvorbe prejavuje trvalý záujem o ľudskú postavu, ktorú však neprezentuje v celistvosti, ale rozkladá na fragmenty, s častým motívom rúk a nôh. Tak ako naznačuje názov reliéfu, autor zachytáva ľudskú hlavu, ale modeluje ju ako trojnásobný profil, do ktorého je zakomponovaný aj detail ruky tak, že sa jednotlivé motívy navzájom prelínajú, lámu a vrstvia. Ľudská tvár je zobrazená schematicky, bez charakteristických fyziognomických čŕt a táto nekonkrétnosť evokuje väčšmi masku, spájanú s pocitom anonymity a unifikácie ako portrét konkrétneho človeka. Pootvorené ústa naznačujú úsilie o dialóg, minimálne snahu prehovoriť, čo môže odkazovať na politický kontext doby. Autor, aj keď vychádza z vlastnej skúsenosti s režimom, smeruje k istému zovšeobecneniu. Používa unifikovaný model ľudskej hlavy, ktorý nie je zaťažený identifikačnými znakmi konkrétneho človeka, aby zdôraznil ľudskú bezmocnosť konfrontovanú s mocou.

Jozef Jankovič patrí ku kľúčovým osobnostiam slovenského sochárstva 2. polovice 20. storočia. Na umeleckú scénu vstúpil začiatkom 60. rokov a hoci jeho tvorba prešla niekoľkými vývojovými etapami a v začiatkoch bola ovplyvnená napríklad informelom a pop art, jeho dielo nie je možné zaradiť do konkrétneho umeleckého smeru. Jeho tvorba je charakteristická osobitým autorským rukopisom, ktorý vyplýva  z umeleckého programu, ktorého hlavnou ideou je pozorovanie a skúmanie človeka v hraničných existenciálnych situáciách. V 70. rokoch 20. storočia, keď bol po neúspechu tzv. Pražskej jari u nás opakovane nastolený totalitný režim, patril Jozef Jankovič medzi neoficiálnych umelcov, ktorí boli v opozícii voči doktríne socialistického realizmu a ako jeden z mála autorov vo svojej tvorbe reagoval na dobovú politickú situáciu. V tomto období prešiel od monumentálnej tvorby ku komornejším formám plastiky, k tvorbe reliéfov, kresby, grafiky, počítačovej grafiky, ale aj šperku.